%20(1).jpg)
Asi by nikto neočakával od mladučkej, trochu bojazlivej, útlej aristokratky s voskovou pleťou a krehkou postavou veľké veci. A predsa sa jej málokto môže rovnať pokáním, bezhraničnou láskou k Bohu, či neohrozenými cnosťami. Jej malá blonďavá hlava bola hniezdom bolesti, elegantné šaty ukrývali chorľavé telo a srdce jej bilo splašene ako vtáčaťu v zajatí.
Rodáčka z Brescie osirela len niekoľko mesiacov po narodení a vychovávali ju kláštorné internáty. Jej otec ju chcel vydať, no ona sa rozhodla stať mníškou. Hoci otec s jej voľbou nesúhlasil, nepovolila a napokon ako 18-ročná dievčina zaklopala na kláštorné dvere kapucínskych sestier, kde zanedlho začala prežívať vnútorné skúšky a súženia, bohato sprevádzané ponížením pre nepochopenie sestier. Týmto utrpeniam vzdorovala zjednotením s ukrižovaným Ježišom, čím ešte viac prehĺbila svoju pokoru a zintenzívnila modlitbu. Výsledkom bolo obrátenie sestier - zmenili voči nej svoj postoj, každým dňom si ju viac vážili a zverovali jej tie najzodpovednejšie funkcie. Najskôr sa stala novicmajsterkou a neskôr abatišou. No ešte predtým musela prejsť veľa krokov...
Duchovná dcéra svätého Františka z Assisi sa narodila presne na jeho sviatok - 4. októbra 1687 v šľachtickom paláci v Brescii, ako posledné dieťa manželov Francisca Leoparda Martinengo de Barco a Margaréte Secchi, pochádzajúcej z Aragónska. Neduživé dievčatko radšej hneď pokrstili a dostalo meno Margaréta. O päť mesiacov neskôr jej zomrela mama a ani samotné zdravie malej Margaréty nebolo veľmi pevné. Dalo by sa povedať, že sa svojich prvých päť rokov života pohybovala medzi životom a smrťou.
Pretože sa jej otec znovu oženil, zveril šesťročnú dcéru sestre uršulínke, ktorá ju naučila čítať, písať a modliť sa. Zároveň rástla jej duša v cnosti a láske k Bohu a bola taká dobročinná a štedrá, že jej otec musel schovať kľúče od všetkých skríň v paláci, aby nerozdala chudobným všetko, čo v nich našla. Palácová knižnica ukrývala bohatú zbierku kníh, a Margaréta vďaka nim získala celkom dobré znalosti talianskej a latinskej literatúry. No jej najobľúbenejšou knihou sa stal latinský breviár a hračkou ruženec, bez ktorého ju málokedy videli. Jej modlitby sa ešte znásobili po nehode, keď malá spadla z koča, no podarilo sa jej uhnúť pred pošliapaním koňmi a kolesami koča.
11-ročnú Margarétu zapísal otec do kláštornej internátnej školy Panny Márie od Anjelov, ktorú viedli augustiniánske mníšky, medzi ktorými boli aj jej dve tety z matkinej strany. A práve tam si pre ňu Boh pripravil veľkú skúšku.
Jej prvé sväté prijímanie bolo menšou drámou. Keď pristúpila k stolu Pána, a pokorne otvorila ústa, aby prijala svätú hostiu, tá spadla na zem a Margaréta ju musela prijať jazykom zo zeme. Bola to Božia skúška prorockého významu - dievča sa muselo zriecť všetkých rozkoší, aj tých najsvätejších, aby sa dokonale prispôsobila svojmu milovanému Ježišovi. Bol tam. Spadnutý ako na ceste na Kalváriu a čakal na priateľské srdce, ktoré mu pomôže vstať. A Margaréta s detskou spontánnosťou sa úctivo poklonila a jazykom vzala spadnutú hostiu.
Úzkosť z tejto udalosti a tiež vplyv životov svätých, ktoré čítala, ju priviedli k ťažkým umŕtvovaniam. Bosá kráčala po ostrých kameňoch, tŕňoch a žihľave. No popritom sa viac začala venovať rozjímaniu. V auguste roku 1699 sa presťahovala z anjelského kláštora do internátnej školy Ducha Svätého, ktorú viedli benediktínky. Aj tam mala dve tety z matkinej strany, ale boli láskavejšie, než tie v predošlom kláštore. Tam v nej dozrievala myšlienka zasvätiť sa Bohu ako rehoľníčka, ale bála sa, že ju Pán neprijme medzi svoje snúbenice.
Keď sa v 17-tich rokoch vrátila domov, otec a ostatní príbuzní ju začali "tlačiť" do vydaja. Krútili sa okolo nej nápadníci a otec sľúbil jej ruku synovi benátskeho senátora. Aby v nej príbuzní prebudili nadšenie pre svet, nosili jej na čítanie ľúbostné romány a do skríň ukladali šaty z drahých látok. Margaréta si knihy, ktoré neskôr nazvala "knihy z pekla" prečítala, obliekla si aj šaty, no jej srdce sa začalo napĺňať úzkosťou a výčitkami svedomia, že ju Pán za túto ľahkomyseľnosť potrestá.
Raz, keď stála pred svätostánkom plačúca nad svojimi hriechmi, o ktorých verila, že sú obrovské, zrazu pocítila veľmi veľký vnútorný pokoj a pochopila, že Boh ju chce pre seba. Toto presvedčenie jej bolo dané tajomným svetlom od Matky Božej, ktorá sa jej podľa vlastných slov zjavila. "Ja som o kapucínkach nevedela vôbec nič," povedala.
Lenže cesta k rehoľnému povolaniu nebola hladká. Otec, tety a dokonca aj jej spovedníci boli rázne proti tomu, aby nosila kapucínsky habit a presviedčali ju, že život pokánia nie je pre ňu, choré a jemné dievča, vhodný a strašili ju, že v kláštore, tmavom a vlhkom ako hrob, veľmi skoro zomrie. Otec ju brával na všelijaké zábavy, no Margaréta bola myšlienkami len pri Bohu. Neuveriteľne ju priťahoval... Koncom roku 1704 prišla ku kapucínskym klariskám v kláštore Panny Márie Snežnej a sestrám jednoducho povedala: "Chcem sa stať svätou." Aj preto musela prejsť skúšobným obdobím v kolégiu, ktoré viedli uršulínky. Na konci skúšky ju otec vzal na výlet po talianskych mestách a počas tejto cesty dostala ponuku na sobáš od bratranca, ktorý sa do nej bezhlavo zamiloval. Margaréta zvažovala, že bude súhlasiť, ale na radu vernej služobníčky strávila celú noc v modlitbe a ráno opäť nadobudla presvedčenie, že jej život sa má odohrávať medzi múrmi kláštora.
Ráno 8. septembra 1705 sa v koči odviezla k bráne kláštora Panny Márie Snežnej v Brescii a obliekla si tak veľmi túžený habit. Odvtedy sa stal kríž jej nerozlučným spoločníkom a prijala meno Mária Magdaléna. Rok noviciátu prežila pod vedením prísnej novicmajsterky a so závisťou noviciek, ktoré sa domnievali, že nie je vhodná pre rehoľné povolanie. Okrem toho zažila suchotu v modlitbe a čakali ju rôzne duchovné skúšky.
Novicmajsterka bola pre Magdalénu skutočnou mučiteľkou - vysmievala sa jej cnostiam a umŕtvovaniu, na každom kroku ju urážala, podozrievala a osočovala. Tieto "mučenia" treba však chápať ako tajomné Božie dopustenie. Raz jej novicmajsterka dokonca povedala, že "keby sestra Magdaléna zostala v kláštore, bola by to skaza celého rádu." Aj spovedník mal rovnaký názor - zakaždým, keď sa Magdaléna vyspovedala, odchádzala zo spovednice s úzkosťou a obavami, že jej duša už nemá nádej.
Neuľahčovali jej to ani ostatné mníšky, všetky verili, že by Magdaléna mala byť vylúčená. A v tomto ovzduší nadišiel deň tajného hlasovania o prijatí alebo odmietnutí Magdalény do rádu. Magdaléna chápala dôležitosť tohto hlasovania, odišla do chrámu a tam sa celkom odovzdala do Božích rúk. Výsledok bol prekvapujúci, po sčítaní hlasov sa zistilo, že všetci hlasovali za jej prijatie. Neskôr poniektoré mníšky prezradili, že keď išli hlasovať za jej vylúčenie, cítili veľkú silu, ktorá ich prinútila okamžite zmeniť názor. Aj v tomto počine sa prejavila Božia vôľa a Magdaléna sa tak s jednomyseľnou podporou zúčastnila 8. septembra 1706 slávnostnej obliečky.
Jej život nabral celkom iný charakter. Ruky niekdajšej aristokratky boli z manuálnej práce samý mozoľ a šesť rokov robila kuchárku. Ale ani tak neboli jej všetky dni hladké. Predstavená sa voči nej správala autoritatívne a niekedy aj posmešne, mníšky ju neustála urážali ako neužitočnú a opovrhnutia hodnú osobu a Magdaléna s nimi súhlasila: "niet na svete ohavnejšej bytosti, ktorá by si zaslúžila trest." Vykonávala tie najpodradnejšie práce a postupom času si získala dôveru sestier, svedčí o tom jej zvolenie za novicmajsterku v roku 1723.
"Využívam výhody zeme," píše vo svojej autobiografii, "tak, že na nej kľačím, spím s kameňom namiesto vankúša, bozkávam prach a polievam zem krvou s poslušnosťou. Chválim Boha vo vode, periem handry a šaty, trpím zimou alebo horúčavou. Chválim Boha v ohni, spaľujem sa rôznymi spôsobmi." Takto podávala Bohu nové a vznešené dôkazy lásky a ponúkla samu seba ako obeť na oltár svojho nepoškvrneného, serafínskeho života. Prosila nebo o ďalšie kríže duše a tela s túžbou trpieť, ale aj o potrebnú silu na túto neutíchajúcu obetu.
Počas toho, ako bola novicmajsterkou, niekoľko sestier a tiež spovedník ju obvinili pred vikárom kláštora, že je pokrytec a heretik. Dostala zákaz rozprávať novickám o duchovných veciach. Toto utrpenie sa napokon skončilo Magdaléniným víťazstvom. Po preskúmaní diecéznymi autoritami ju uznali za vynikajúcu vodkyňu duší a vrátili jej späť úrad.
Ako predstavená, ktorou sa neskôr stala, bola známa svojou materinskou láskou, ale tiež prísnosťou. Trvala na tom, aby sestry dodržiavali regulu svätej Kláry a strohý spôsob života. : "Pokorte sa vo svojej ničote a v modlitbe túžte byť zabudnuté a ponechané v kúte, takto zničené sa predstavte Pánovi a On vás prijme za svoje dcéry."
Život mníšky môže byť navonok monotónny, o to hlbšie prežívala Magdaléna vnútorný, duchovný život. Vo svojom životopise odhalila, že jej duchovný život bol naplnený nielen horiacou láskou k Bohu, hlbokou kontemplatívnou modlitbou a mystickými zážitkami, ale tiež ťažkými duchovnými zážitkami, mučivým fyzickým utrpením a veľkým pokáním. Toto všetko však starostlivo ukrývala, iba Boh, ona sama a čiastočne jej spovedníci boli schopní pochopiť, čo sa deje v jej duši.
Raz Pána prosila, aby jej oznámil - ak On chce - aké iné skryté bolesti prežíval, keď ho súdili. Pán Ježiš jej túžbu splnil. Povedal jej, že pretrpel 15 strašných bolestí v noci ešte pred svojou smrťou na kríži.
Veľkou cnosťou bolo jej zachovávanie sľubov a rehoľný život. Slepá poslušnosť voči všetkým príkazom, neraz veľmi tvrdým, urobila z nej nadriadenú nad svojou vôľou. Rovnako postupovala aj pri evanjeliovej chudobe - nikdy nenosila sandále, ani elegantný habit, vždy siahla po starom, vyradenom oblečení. A aby si zachovala čistotu duše i tela, chodila dokonca aj v kláštore so sklopenými očami.
Na ustavičnú modlitbu a rozjímanie si navykla už v mladosti a v tomto nepoľavila ani v kláštore. Niekedy pred svätostánkom omdlievala láskou, inokedy so slzavým súcitom hľadela na Ukrižovaného, či sa zhovárala s Božou Matkou, ktorá ju navštívila a naplnila nebeskou útechou. V modlitbe nachádzala odpočinok duše, sladkosť srdca a nadprirodzené rozhovory a dary od božského Ženícha.
Od roku 1713 prežívala každý piatok päť Kristových rán: na hlave, hrudi a chrbte niesla časť bolesti, ktorú znášal Pán Ježiš vo svojom utrpení. To ju viedlo k živej skúsenosti s nekonečnou Božou láskou: "Pokračovala som vo svojej metóde rozhovoru s Bohom, pretože som to konala s väčšou láskou a usilovnosťou, Pán sa so mnou vo svojej nekonečnej dobrote zhováral tými najsladšími slovami. Keď som sa s ním takto zhovárala, položila som hlavu na zem a Pán mi v hĺbke srdca povedal: ‚Drahá dcéra, miluješ ma, ale ja ťa milujem oveľa viac.‘ Povedala som mu: ‚Pane, vezmi si moje srdce, už ho nechcem.‘ Táto obeta ho potešila a mala som pocit, že mi po vybratí môjho srdca vložil svoje vlastné, celé zapálené láskou. A ja, neschopná takto zapálená a horiaca trpieť som omdlela."
Oheň božskej lásky ju naďalej stravoval a aby uhasila tento plameň, konala veľmi prísne pokánie, ktoré vo svojej pokore skrývala aj pred lekármi. Hoci sa nám dnes zdá bičovanie do krvi, nosenie železného bedrového pásu, či pridávanie rybacej žlče do jedla priam masochistické, v tej dobe sa považovali za nevyhnutný prostriedok nábožného života. A keď Magdaléna vstúpila do kláštora, dala Kristovi sľub, že sa stane "krvou presiaknutou nevestou".
Oveľa horšie boli morálne a duchovné skúšky, ktoré musela podstúpiť - zakúsila suchosť v modlitbe a bola napadnutá diabolskými pokušeniami. Horšie bolo, že tieto skúšky nechápali ani jej spovedníci. Jeden z nich ju označil za "podvodníčku, klamárku a oklamanú duchom", dokonca dal odsúdiť jej spisy ako kacírske a nariadil, aby ich spálili. Navyše jeden jezuitský kňaz, koketujúci s jansenizmom, ktorý dal kedysi sestrám duchovné cvičenia, vyvolal v Magdaléne taký strach zo zatratenia, že ochorela a zdalo sa, že zomrie.
Ale napriek tomuto veľkému odporu duchovných vodcov a predstavených zostala poslušná a snažila sa dodržať všetko dopodrobna, čo jej prikázali. Uprostred týchto skúšok ju utešoval samotný Pán. Niekedy, keď sa modlila, zažila utešujúce videnie nášho Pána a jeho Matky. Napríklad, keď sa raz skrúšene modlila pred Najsvätejšou sviatosťou a prelievala veľké slzy za všetky svoje hriechy, chyby a prehrešky, uvidela Pána oblečeného ako veľkňaza. Natiahol k nej pravú ruku a uisťoval ju: "Dcéra, som tu pre teba za každú tvoju vinu."
Počas Veľkého týždňa v roku 1737 bolo Magdaléne zjavené, že jej smrť je blízko. Aby sa na ňu pripravila, chcela sláviť všetky obrady umučenia Pána s nezvyčajnou slávnosťou. Ako predstavená si na Zelený štvrtok zvolala mníšky, a napriek veľkým bolestiam a tiež slabosti, ktoré ju v tých dňoch sprevádzali, umyla im nohy a pokorne ich pobozkala. Odporúčala im dobročinnosť a zachovávanie pravidiel reguly, ale tiež ich prosila o odpustenie za všetky jej chyby. Potom ju však vzlykajúce dojaté sestry museli preniesť do ošetrovne.
Od chvíle, ako ju uložili na lôžko, Magdaléna už nežila na zemi. Prijala posledné sviatosti, vzdala sa svojho postavenia predstavenej a oddala sa hlbokej meditácii. Potom ju bolo počuť šepkať: "Idem, idem, Pane!" Pravou rukou zovrela spovedníkovu štólu a 27. júla 1737 krátko po 1,00 hod. päťdesiatročná Magdaléna pokojne naposledy vydýchla.
Až po jej smrti objavili na jej tele stopy mnohých umŕtvovaní. Lekári zostali prekvapení, keď jej telo ešte hodiny po smrti zostalo pružné a mäkké až do okamihu pochovania. Jej pohrebu sa zúčastnilo toľko ľudí, že museli byť privolaní vojaci, aby sa mohli v pokoji odprevadiť jej pozostatky na miesto posledného odpočinku.
Sestra Mária Magdaléna bola 5. mája 1778 vyhlásená za ctihodnú, a pápež Lev XIII. ju po uznaní dvoch dvoch zázrakov blahorečil 3. júna 1900. V roku 1972 boli jej relikvie, uložené vo viacerých kostoloch, preložené do kostola novopostaveného kláštora sestier klarisiek. Za zmienku stojí aj to, že medzi jej príbuzných z matkinej strany patrí aj kanonizovaný jezuitský seminarista svätý Alojz Gonzaga.
"Vidím, pripadá mi jasné, že Boh odo mňa chce, aby som sa v ňom neustále strácala, aby som utíšila svoje schopnosti a ponorila ich do priepasti jeho božského bytia. Keď už ma Pán uviedol do tejto nekonečnej priepasti, ponorím sa do nej, nechám sa ňou stráviť a tak ostanem. Smerujeme k nekonečnu, duša moja: k nekonečnej pokore, nekonečnej láske, nekonečnej trpezlivosti a poslušnosti, nekonečnej láske k Bohu a prijatiu jeho svätej vôle, nekonečnému strácaniu sa všetkého tvojho bytia v nekonečnom mori bytia božského. Amen." (bl. Mária Magdaléna Martinengo)
Masima - Verím a Dôverujem
