%20(1).jpg)
Blahoslavená Mária od Božského Srdca - Maria Droste zu Vischering bola nielen nemeckou šľachtičnou, ale predovšetkým rehoľnou sestrou Kongregácie Panny Márie Milosrdnej Dobrého Pastiera a je známa tým, že ovplyvnila pápeža Leva XIII., aby zasvätil svet Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Pápež Lev XIII. nazval slávnostnú konsekráciu "najväčším aktom môjho pontifikátu".
Blahoslavená Maria Droste zu Vischering sa narodila so svojím dvojčaťom Maximiliánom 8. septembra 1863 v nemeckom Münsteri rodičom grófa Clemensa Droste zu Vischering a grófky Helen von Galen. Obaja boli oddanými katolíkmi. Na Mariu sa už v mladosti sťažovali súrodenci, že keď sa občas nahnevá, hryzie, škriabe a pľuje, preto ju s uštipačnosťou prezývali "malá divá mačka". Maria sa snažila premáhať svoj silný temperament, no nie vždy ho dokázala ovládnuť a potom, keď vybuchla, hlboko sa za to kajala. Ale hoci bola "ohnivá" a často sa hádala aj s matkou, mala súcitné srdce a nezniesla pohľad na utrpenie iných, súcitila s chudobnými a už ako dieťa často navštevovala chorých, ak jej to rodičia dovolili.
O svojej povahe napísala aj v jednom z mnohých listov: "... a čo sa týka mojej netrpezlivosti a podráždenosti, vďaka Bohu som s tým ešte nemala ťažkosti, ale prosím vás, aby ste sa za mňa modlili, aby tieto chyby zmizli a aby som si mohla privlastniť sladkosť a pokoru Ježišovho Srdca."
Maria bola okrem občasnej výbušnosti aj chorľavá. Nemala rada, keď kvôli chatrnému zdraviu musela byť vždy opatrná a dávať na seba pozor, no časom pochopila, že tento čas je prípravou a očistou. Vo veku 15 rokov nastúpila do kláštornej školy pod vedením sestier Najsvätejšieho Srdca v Riedenburgu, kde si vypestovala väčšiu lásku k Srdcu Pána, no aj tam ju dobehla choroba. Dostala zápal pľúc a musela sa vrátiť domov. Maria sa však "cítila povolaná stráviť tento čas znovu zjednotená so svojou rodinou, aby im vynahradila predošlé sebectvo a sústredenosť na seba".
Maria sa snažila ukrývať pred ľuďmi svoje zdravotné problémy a mnohé vnútorné boje, ale ešte viac skrývala hlboké mystické zážitky s naším Pánom, ktoré jej prinášali veľký pokoj. Keď na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho pristúpila k svätému prijímaniu, Pán jej povedal: "Budeš nevestou môjho Srdca."
Mariu to vyľakalo a dokonca sa aj hanbila, že jej Pán Ježiš také čosi povedal, pretože veľmi dobre poznala svoje chyby a slabosti a cítila sa nehodnou takej veľkej pocty. Aj preto sa spýtala svojho duchovného vodcu, či Pán Ježiš nespravil chybu, keď si ju vybral. "Ako to môžeš povedať, keď si On sám vyberá teba?" odvetil jej a Maria veľmi túžila, aby o tomto jej "veľkom tajomstve" ako nazývala túto vnútornú skúsenosť s Pánom, nikto nevedel.
V roku 1885 sa Maria rozhodla pre ráznu zmenu - vyniesla zo svojej izby všetok nepotrebný nábytok a spravila si rozvrh, ktorým sa riadila a začala žiť v rodičovskom dome ako mníška. Rodičia však trvali, aby bola prítomná aspoň pri rodinnom obede a večeri. Ale napriek uzatvárania sa vo svojej izbe, nebola Maria stále na seba prísna, ako vyplýva zo záznamov - niektorí príbuzní tvrdili, že vychádzala zo "svojej cely", aby si vypočula správy či klebety o ostatných príbuzných a susedoch.
Počas tohto obdobia jej robila spoločnosť milovaná soška Najsvätejšieho Srdca, ktorú dostala od rodičov. Bola to zmenšenina sochy v kaplnke zámku a ešte aj dnes sa nachádza v jednom nemeckom kláštore.
Ubehlo sedem rokov a 26-ročná Maria vstúpila 21. novembra 1888 do kláštora sestier Dobrého pastiera v Münsteri. V rovnaký deň, ako svätá Terézia z Lisieux, si 10. januára 1889 obliekla habit a s radosťou prijala meno Mária od Božského Srdca.
V kláštore sa potom stala vrátničkou a starala sa aj učila mladé dievčatá, ktoré boli zverené sestrám. Jej výuka dievčat prinášala ovocie, no úspechy pripisovala Najsvätejšiemu Ježišovmu Srdcu: "Keď sa obraciate na jeho Božské Srdce s prosbou o obrátenie duše, nikdy vás neodmietne, hoci to niekedy vyžaduje veľa modlitieb, obetí a utrpenia." V rámci svojej starostlivosti o dievčatá si vždy vyberala "najpotrebnejšie, najbiednejšie a najviac opustené sú deti, ktoré milujem najviac".
V tomto období dostávala milosti, ktoré opísala v niekoľkých riadkoch: "Jeho slovami poučenia, útechy a lásky, ktoré som dostala doma a počas noviciátu, môžem skutočne povedať, že ma viedol sám náš Pán, hoci keď sa naskytla potreba a príležitosť, vždy som sa podriadila svojmu vodcovi." V časti svojej autobiografie tiež napísala: "Náš Pán ma počas môjho noviciátu niekoľkokrát utešoval počas prijímania a v dňoch vystavenia sviatosti. Vtedy ma naučil niesť kríž a dal mi pochopiť, že moje utrpenie bude narastať a že budem musieť vziať kríž a zostať na ňom zjednotená a pribitá s Ním."
Sestra Mária túžila po kontemplatívnom živote, no zároveň bola pracovne vyťažená, aj preto premýšľala, ako to skĺbiť a tiež ju napadla otázka, či jej práca neuberá z jej oddanosti Ježišovi. Odpoveď dostala od samotného Pána počas Veľkého týždňa v roku 1890: "Keď pracuješ, pracujem skrze teba. Keď odpočívaš, odpočívam v tebe. Vo všetkom, čo budeš robiť, to nebudeš ty, ale Ja v tebe. Vidím tvojimi očami, hovorím tvojimi ústami a modlím sa skrze teba."
Mária k tomu vo svojom životopise napísala: "Môj Božský snúbenec spôsobil, že som cítila Jeho prítomnosť takým živým spôsobom, naplnil ma takým smädom a hladom po tom, aby som Ho vlastnila, že sa mi niekedy zdalo nemožné ďalej žiť. Ach! V takých chvíľach sa zdá, že je duša uväznená a naše telo bráni letieť k svojmu jedinému dobru. V tých chvíľach ma napĺňala túžba zomrieť. Aby sme sa s Ním zjednotili, milovali Toho, ktorý jediný nás môže uspokojiť, prekonali by sme všetky utrpenia pekla. Tieto milosti dôverného spojenia s naším Pánom, tento hlad po Ňom bol taký silný, že to moje srdce doslova cítilo."
A dodáva: "Duša, ktorú náš Pán takto obľubuje, sa musí pripraviť na mnohé telesné utrpenia. Horiaca duša s túžbou milovať a vlastniť Boha potrebuje telesné utrpenie, aby sa utíšila. Pre toho, kto chce trpieť pre nášho Pána Ježiša Krista, nie je nikdy dosť utrpenia, poníženia, opustenia. Preto som znášala hrozné pokušenia, muky svedomia, spomienky na moju rodinu, duchovné a telesné utrpenia - ale vždy som trpela tým, že som nemohla trpieť viac."
Mária bola v kláštore iba päť rokov, v roku 1894 bola vo veku 31 rokov poslaná na misiu do Portugalska, kde ju vymenovali za predstavenú kláštora v Porte a tam začína jej neurologické ochorenie - myelitída. Mária zistila, že v kláštore nie je dostatočná disciplína, ani oddanosť a navyše sú v ňom problémy aj s financiami. Toto sa malo čoskoro pod jej vedením zmeniť. Obyvatelia Porto sa dopočuli o "svätej" mníške z Nemecka a začali klopať na kláštornú bránu, aby ju nielen uvideli, ale aj prosili o modlitbu. Máriina portugalčina sa časom zlepšila a bola už potom schopná porozumieť ľuďom aj sa s nimi rozprávať. Inšpirovala ich svojou apoštolskou horlivosťou a láskou k Ježišovi a docielila prudký nárast zverených detí do starostlivosti sestier, ktorých počet za krátku dobu presiahol číslo 130. "Mojou zásadou je nikdy neodmietnuť dieťa, pokiaľ je v dome hoc len maličký kútik, a vždy uprednostňovať tie najchudobnejšie a najopustenejšie deti, pretože sú to tie, ktoré Božské Srdce tak miluje a vrúcne si želám ponechať túto zásadu ako môj testament, keď zomriem," povedala raz svojim sestrám.
Jedna spolusestra sa k tomu takto vyjadrila: "Deti ju vnímali ako svoju matku a celkom jej dôverovali. Jej srdce patrilo najmä deťom od troch do piatich rokov. Často ich volala, aby ich zabavila a odmenila, naučila ich hry a pesničky. Bol to pre ňu najväčší relax po celodennej práci. Choré deti sama opatrovala."
Ale Mária aj napriek takej vyťaženosti trpela bezsennými nocami a kvôli veľkému bremenu aj častými bolesťami hlavy, ktoré boli v skutočnosti príznakmi myelitídy, ktorá sa dostávala do agresívnejšej formy.
Práve tu, v Porte, jej náš Pán začal hovoriť, že si želá, aby pápež zasvätil celý svet jeho Najsvätejšiemu Srdcu. Svojho spovedníka prekvapila 4. júna 1898 odkazom: "Pán mi dal príkaz, aby som napísala Svätému Otcovi list s prosbou zasvätenia celého ľudstva Najsvätejšiemu Srdcu." Napokon po dlhých rozhovoroch so svojím duchovným vodcom, opátom Ildefonsom Schoberom OSB, oznámila listom v júni 1898 a znovu v januári 1899 toto zvláštne posolstvo pápežovi Levovi XIII. Kým sa čakalo na odpoveď, Mária od Božského Srdca čoraz viac chorľavela.
/pokračovanie v nasledujúcom článku/
Masima - Verím a Dôverujem
