%20(1).jpg)
Katolícka cirkev má prísne postupy a smernice na schvaľovanie zázrakov, vykonaných osobou, ktorá uzdravila inú chorú, postihnutú alebo umierajúcu osobu. Nasledujúce zázraky vykonané svätým Charbelom boli schválené katolíckou cirkvou, aby sa svätý Charbel mohol stať svätým.
Prvým zázrakom, potrebným k blahorečeniu bolo uzdravenie sestry Marie Abel Kamari v Annaya na vrchu Libanon.
Sestra Maria Abel Kamari pochádza z dediny Hammana v Mount Libanon. Do Kongregácie Dvoch Svätých Sŕdc v Bikfaya v Mount Libanon vstúpila ako 16-ročná 8. septembra 1929. Vždy sa tešila dobrému zdraviu, ale v roku 1936 začala trpieť bolesťami žalúdka a brucha a nemohla zniesť žiadne jedlo. Lekári jej nedokázali pomôcť, pretože liečba jej neprinášala žiadnu úľavu a niekoľko mesiacov nepretržite vracala.
Počas leta roku 1936 sa jej zdravotný stav výrazne zhoršil. Úľavu hľadala u egyptského lekára Dr. Marahela, špecialistu na bolesti žalúdka a brucha, ktorý jej diagnostikoval vred a predpísal jej lieky, ktoré však nepomáhali. Preto sa obrátila na známeho chirurga Dr. Eliasa Ba'akliniho, ktorý jej žalúdočnou pumpou vyčistil žalúdok, ale ani tak sa jej neuľavilo. Lekár sa napokon rozhodol pre niekoľkohodinovú operáciu, pri ktorej odhalil veľký vred a zistil, že pečeň, žlčovod a jedna oblička jej už normálne nefungujú.
Hoci jej nechal otvorený rez, aby sa mohla odvádzať tekutina a takto sa vred liečil, po zahojení rany sa bolesti žalúdka a brucha vrátili. Lekári sa rozhodli nanovo ju operovať, no nedopadlo to dobre. Črevá a žalúdok jej už nefungovali normálne a znovu sa objavili nadrozmerné polypy, z ktorých sa nedala odstrániť ani najmenšia časť bez ohrozenia Mariinho života. Navyše, okrem bolesti produkoval jej žlčovod tekutinu, ktorá jej spôsobovala neustálu nevoľnosť.
Počas nasledujúcich štrnástich rokov sa utrpenie sestry Marie zhoršovalo. Počas prvých štyroch rokov sa mohla pohybovať iba v rámci kláštora a jedla veľmi málo, pričom po každom jedle zvracala. Sestra čoraz viac slabla a pociťovala bolesti v každej časti tela.
V roku 1942 bola čoraz častejšie pripútaná na lôžko, objavovali sa nové príznaky a jej pravá ruka ochrnula. Chodiť dokázala iba s palicou, za podopierania inej sestry. Okrem toho jej začali vypadávať zuby a pretože lekári jej povedali, že pravdepodobne už nebude dlho žiť, prijala posledné pomazanie. Vtedy sa jej od rôznych ľudí doniesli zvesti o zázrakoch otca Charbela a radili jej, aby sa k nemu modlila za uzdravenie a vyliečenie z choroby.
Sestra Maria sa teda k nemu začala modliť jednoduchými slovami: "Dovoľ mi, ak ma chceš uzdraviť, aby som ťa videla v sne." Ešte v noc prvej modlitby ho v sne skutočne uvidela - otec Charbel kľačal v malej kaplnke s rozpaženými rukami a Maria tam bola s ním a modlila sa. Zrazu sa sviečky rozžiarili, a otec Charbel jej požehnal.
Keď sa 2. júla 1950 o 9,40 prebudila zo sna, hneď sa rozhodla odísť do kláštora svätého Marouna v Annayi na vrchu Libanon. Bol to ten kláštor, v ktorom sa otec Charbel modlil, pracoval, meditoval a spal.
Na ceste ju sprevádzala predstavená kláštora v Jbeil Isabelle Ghourayeb, učila v kláštore v Bikfaya sestra Bernadette Nafah a sestra Maria Mathilde Zambaca. Tie jej pomohli dôjsť k hrobu otca Charbela a zdvihli Marie stoličku, aby sa mohla dotknúť hrobky a pobozkať ju. Len čo Maria priložila pery na hrobku, pocítila akoby jej elektrický náboj prechádzal chrbticou. Po modlitbe pri hrobke ju potom sestry vzali do kláštora, aby si oddýchla. Po krátkom odpočinku ju sestry vzali k starej hrobke, aby sa tam pomodlila.
Nasledujúci deň sa v malej kaplnke kláštora vedľa otca Charbela zúčastnila na troch omšiach. Prijala sväté prijímanie a vrúcne sa modlila za chorých. Keď uprela oči na miesto, kde bolo vyryté meno otca Charbela, všimla si, že je pokryté kvapkami lesklého potu. Potácajúcou chôdzou podišla k tomu miestu a vreckovkou utrela lesklý pot z hrobu a pomyslela si: "Tieto kvapky lesklého potu sú dar od otca Charbela," a vreckovkou si hneď potrela boľavé miesta na tele. Len čo tak spravila, na úžas ostatných prítomných chodila bez náznaku čo len najmenšej bolesti.
Medzi mnohými svedkami v malej kaplnke bolo päť jezuitov: otcovia Capello, otec Koniski, otec Agia, bratia Mahir a brat Philippe. Všetci boli v absolútnom úžase a neverili zázraku sestry Márie, ktorý vykonal otec Charbel (svätý Charbel). Jej zázračné uzdravenie potvrdzuje aj lekárska správa Dr. Ibrahim Abi-Haidara, ktorý okrem iného potvrdil, že Mariinu chorobu považoval za nevyliečiteľnú a osvedčenie jej príbuzného Dr. Alberta Farhata z Hammany, poradcu Odvolacieho súdu v Bejrúte, ktorý potvrdil, že Maria posledných štrnásť rokov trpela chorobou, v dôsledku čoho bola ochrnutá a neschopná sa pohnúť z postele. Po návšteve hrobky otca Charbela sa vrátila úplne zdravá, normálne chodila a jedla.
V deň, kedy sa Maria zázračne uzdravila, bol v kaplnke aj otec Agia. Poznal Mariine zdravotné ťažkosti a vedel, že jej stav beznádejný. Jej uzdravenie a vrúcne emócie mu vohnali slzy do očí. Bez premýšľania vystúpil po schodoch k oltáru, a v dojímavom prejave k zhromaždeným podrobne opísal jej namáhavú cestu, strašnú chorobu a neschopnosť ani tých najlepších lekárov ju vyliečiť. Svoj krátky prejav zakončil týmito slovami: "Uzdravenie sestry Marie Abelovej je bezpochyby dôsledkom nejakého nadprirodzeného javu, ktorý si želal Boh a ktorý sa dosiahol zásahom jeho služobníka, otca Charbela, veľkej pýchy maronitského ľudu a Orientu, ktorú Boh ráčil uctiť prostredníctvom svojich prorokov, vtelenia svojho Syna, Svätej Panny Márie a mnohých svätých a zbožných pustovníkov."
Druhým zázrakom k blahorečeniu sa stalo uzdravenie kováča Iskandara Obeida z Baabdatu v horách Libanon, ktorý si počas práce poranil oko a stratil zrak.
Lekár Dr. Salhab vyhlásil, že zrenica sa úderom zničila. V Bejrúte podstúpil ďalšie testy a vyšetrenia, a lekár Dr. Nakarier mu odporučil sedem dní odpočívať. Po týždni sa Iskandar vrátil do nemocnice na opakované testy, ktorá však ukázali, že nenastalo žiadne zlepšenie.
Dr. Salhab a Dr. Nakarier potom Iskandarovi poradili, aby podstúpil operáciu na odstránenie oka, aby sa zabránilo prenosu infekcie do druhého oka. Iskandar si však vyžiadal čas na rozmyslenie. Ubehlo niekoľko mesiacov, počas ktorých sa Iskandar neprestal modliť, denne navštevoval omšu a prijímal sväté prijímanie.
Jednej noci uvidel v sne mnícha, ktorý sa mu takto prihovoril: "Choď do kláštora a budeš uzdravený." Preto sa po prebudení rozhodol odísť do kláštora v Annayi, kde pri hrobe otca Charbela strávil noc v modlitbách. Nasledujúci deň sa zúčastnil na omši, prijal sväté prijímanie a potom sa vrátil domov. Tam ho však znovu dostihla bolesť v poranenom oku, ktorá sa o dva dni zhoršila do veľkej bolesti a mučenia. Vždy však s dôverou opakoval: "Ak Boh dá, uzdravím sa. Bolesť, ktorú cítim, je znamením."
Keď sa bolesť ešte viac zhoršila, rodina ho prosila, aby zašiel k lekárovi, no Iskandar vyhlásil, že "odteraz je otec Charbel mojím jediným lekárom," a zaspal. Počas spánku sa mu snívalo, že ho vedú k dverám kláštora svätého Mojžiša, ktorý patril k rovnakému rádu ako otec Charbel a Iskandar dostal za úlohu vyložiť nákladné auto v kláštore. Pri vykladaní mu vodič auta vrazil železnú tyč do oka, potom mu oko vytiahol a hodil ho na zem. Iskandar kričal od strašnej bolesti: "Ach, vytiahol si mi oko, Michael," a prebudil sa zo sna. Jeho žena sa zľakla, keď ho videla v takom ustarostenom stave a pýtala sa prečo tak kričí. Iskandar jej odvetil: "To nič nie je, prikry ma, je mi veľká zima."
Keď znova zaspal, snívalo sa mu, že stojí pred tým istým kláštorom svätého Mojžiša. Objavil sa mních a spýtal sa ho, čo ho trápi. Iskandar odpovedal: "Veľmi ma bolí oko." Mních odpovedal: "Si tu dlho?" Iskandar odpovedal, že od rána, na čo mu mních povedal: "Prečo si nás neinformoval? Prišli by sme ťa skôr vyliečiť," a vošiel do miestnosti, z ktorej sa vrátil so slovami: "Dám ti tento prášok do oka. Bude to veľmi bolieť a oko ti opuchne. Neboj sa, lebo ťa to vylieči." Mních mu dal trochu prášku na oko a zmizol späť do kláštora.
Iskandar potom uvidel meno otca Charbela do zeme neďaleko kláštora. Nahlas zakričal a prebudil sa zo sna a manželka mu potvrdila, že má oko veľmi napuchnuté. Potešil sa a nechal si doniesť obraz otca Charbela, pričom si zdravé oko zakryl a na obraz sa pozeral chorým okom. Potom sa prežehnal a zvolal: "Vidím obraz, som vyliečený!"
Dr. Salhab overil jeho uzdravenie: "Iskandar, ktorý pred trinástimi rokmi stratil schopnosť používať jedno oko, teraz vidí normálne oboma očami. Zhoršená dúhovka, ktorá už neprepúšťala svetlo, je teraz úplne zdravá."
Ku kanonizácii otca Charbela pomohol zázrak uzdravenia Mariam Assaf Awadovej
Hoci sa Mariam narodila v Sýrii, s manželom žila v Libanone. Mariam podstúpila v rokoch 1963 až 1965 tri operácie na odstránenie rakoviny z tela. Prvá rakovina bola v žalúdku, druhá v črevách a tretia na pravej strane krku.
Prvá rakovina bola odstránená, druhá sa podľa lekárskej správy začala šíriť po jej tele a tretia rakovina na krku začala postihovať mandle, ktoré jej lekár zröntgenoval a odobral vzorku na ďalšie testy a vyšetrenie, no nepredpísal jej žiadnu liečbu. Mariam si myslela, že neexistuje žiadny liek ani liečba, ktorá by ju zbavila choroby, a že nakoniec zomrie. Preto sa začala modliť k otcovi Charbelovi.
Mariam pre rakovinu krčných mandlí prežívala ukrutné bolesti aj pri prehĺtaní jedla, či pitia vody. Oslabil sa jej hlas a mandle narástli do veľkosti vlašského orecha. Chemoterapiu však odmietla a rozhodla sa modliť k otcovi Charbelovi buď za vyliečenie z rakoviny, alebo za silu znášať rakovinu a pokojne zomrieť.
Jednej noci sa prv, než sa uložila k spánku, modlila k otcovi Charbelovi: "Daj mi liek na túto rakovinu. Ty si ten veľký otec, ktorý vyliečil slepých a chromých. Keď sa z tejto rakoviny uzdravím, pôjdem ti poďakovať k tvojmu hrobu."
Keď sa nasledujúce ráno zobudila, bola celkom vyliečená. Rakovinový útvar začal miznúť a na štvrtý deň úplne zmizol. Mariam bola premožená šťastím a poďakovala otcovi Charbelovi za vypočutie jej modlitby a za vykonanie zázraku, ktorým ju zbavil všetkej rakoviny v jej tele. Mariamime postihnuté časti tela ju už neboleli a nadobudla silu a zdravie.
Aby splnila svoj sľub, odcestovala k hrobke svätého Charbela do Annayie, kde sa mu opäť poďakovala za uzdravenie a prinavrátenie zdravia.
Pane Ježišu, ty si inšpiroval svätca, mnícha a pustovníka Charbela, aby žil a zomrel po tvojej ceste a dal si mu silu odpútať sa od sveta, aby vo svojej pustovni zvíťazil mníšskymi cnosťami. Prosíme ťa, udeľ nám milosť milovať ťa a slúžiť ti podľa jeho príkladu.
Všemohúci Bože, ktorý si prejavil moc príhovoru svätého Charbela početnými zázrakmi a milosťami, vyslyš naše prosby na jeho príhovor. Amen.
