%20(1).jpg)
Meno usilovného rybára ľudí, slávneho arského farára je v krstnom liste zapísané takto: Ján Mária Vianney, legitímny syn Mathieua Vianney a Marie Beluzovej, jeho ženy, narodený 8. mája 1786, bol pokrstený toho istého dňa mnou, podpísaným kaplánom. Jeho kmotrom bol Jean Maria Vianney, jeho strýko, žijúci v Dardilly, a jeho kmotrou François Martinová, žena Jeana Marie Vianney. Blanchon, kaplán.
Ján Mária Vianney - chudobný a nie príliš nadaný chlapec, bol len s ťažkosťami vysvätený za kňaza. Onedlho však ku nemu tiahli zástupy ľudí z celej krajiny a stal sa vyhľadávaným spovedníkom. Arský farár, ako ho volali, sa postil a trýznil za neprávosti iných, rozdával a úpenlivo sa modlil. Obetoval seba a tak nasledoval Krista.
Po duchovnej stránke zanedbanú obec Ars vzkriesil a chýr o jeho dušpastierskej činnosti privádzal k nemu aj mnoho ľudí z blízkeho či vzdialeného okolia. Vnímal potrebu vzdelávania detí arských roľníkov. Založil preto priamo v Arse dievčenskú školu, ktorú zveril rehoľníčkam a škola dostala meno La Providence (Prozreteľnosť).
Stal sa známy najmä plamennými a niekedy až veľmi ostrými kázňami. "Mučeník spovednice" počúval vyznania hriešnikov až 15 hodín denne. A hoci chcel neraz utiecť z Arsu, napokon tam zostal celý svoj život a tam aj odovzdal svojho ducha Pánovi.
Veľké júlové horúčavy v roku 1859 a dych množstva ľudí premenili arský kostolík na vyhňu. Takmer sa v ňom nedalo dýchať, ľudia, ktorí čakali, až prídu na rad k spovedi, boli nútení často vychádzať von nadýchať sa čerstvého vzduchu. Spovedník Vianney sedel už niekoľko hodín v malej spovednici s ťažkým vzduchom. Nesťažoval sa, ale slabol a niekoľkokrát omdlel.
Ani v piatok, 29. júla, tomu nebolo inak. Keď sa po 17-tich hodinách spovedania vrátil do svojej chudobnej izby, vysilený klesol na stoličku so slovami: "Už nemôžem." Gazdiná, Katarína Lassagneová sa ho pýtala, či je unavený a svätý farár jej odvetil: "Áno, myslím, že sa blíži môj úbohý koniec." Ale keď chcela vyhľadať pomoc, zadržal ju, aby sa neznepokojovala, nie je to potrebné.
Na svitaní sa cítil ešte slabší a preto prijal ošetrenie, ktoré až dosiaľ odmietal. Pod slamník mu vsunuli žinenku, ale keď ho pre horúčavu chceli ovievať vejárom a odohnať dotieravé muchy, povedal: "Nechajte ma s mojimi úbohými muchami."
Správa, že farár ochorel a možno už ani nevstane, vydesila nielen farníkov, ale i pútnikov. Kostol sa hneď naplnil a po tri dni boli vysielané vrúcne prosby k nebesiam, aby ho uchovali pri živote. Farár sa však odmietol pridať k ich modlitbám.
"Pán farár, dúfajme, že svätá Filoména, ktorú zo všetkých síl prosíme, vás uzdraví, ako sa stalo aj pred osemnástimi rokmi," nádejala sa Katarína. "Oh, svätá Filoména už nebude môcť nič urobiť," dostala odpoveď. Vedel, že sa blíži hodina odmeny, hodina, ktorú predvídal a od začiatku leta niekoľkokrát oznamoval. Vrúcnej kresťanke pani Pauzeovej zo svätého Štefana, ktorá ľutovala, že ho už neuvidí, lebo sa vo svojej chorobe sotva poberie do Arsu, povedal: "Ale áno, dieťa moje, za tri týždne sa uvidíme." A za tri týždne sa stretli v nebesiach.
V utorok večer požiadal o sviatosť umierajúcich. Po tvári mu tiekli slzy, keď počul zvon, oznamujúci, že prichádza k nemu Ježiš zo svätostánku. Jeden z jeho spolupracovníkov si k nemu kľakol a zaprisahával ho, aby žiadal Boha o uzdravenie. Ján Vianney pokrútil hlavou. Keď prijal sviatosť posledného pomazania a pýtali sa, či si ešte niečo praje, odvetil: "Zabudli ste mi udeliť plnomocné odpustky pre prípad smrti."
Otec Toccanier mu ich udelil a potom arský farár na žiadosť prítomných o požehnanie svojej farnosti pozdvihol k požehnaniu svoju ruku, ktorá tak často žehnala a potom zatvoril oči. Otvoril ich v stredu večer, keď ho prišiel navštíviť biskup. Vo štvrtok, 4. augusta 1859 o 2,00 hod. prestal dýchať práve vo chvíli, keď nad ním odzneli slová modlitby: "Príďte mu svätí anjeli naproti a uveďte ho do svätého Božieho mesta Jeruzalema."
Dva dni prúdili k rakve s jeho telom, pokrytým kvetmi davy ľudí. Dotýkali sa jeho rúk ako vzácnych ostatkov, prikladali medaily, kríže, ružence, obrazy. V sobotu sa konal pohreb za účasti veriacich z celého Francúzska. Krajinou sa niesol zvuk vyzváňajúcich zvonov a pred rakvou kráčalo 300 kňazov. Počas sprievodu ľudia kľakali, akoby chceli dostať požehnanie a hoci v mnohých očiach sa leskli slzy, srdcia mali preniknuté radosťou, všetci boli uistení, že farárova smrť je jeho zrodením.
O šesť rokov neskôr, 4. augusta 1865, zažil Ars veľkú radosť - v ten deň bola otvorená svätyňa, do ktorej boli uložené ostatky svätého farára. Samotný Vianney pomyslel na tento kostol, dávno chcel postaviť oltár svätej Filoméne. Počiatok zbierky na nový kostol zadala prostá žena, ktorej slepé dieťa sa uzdravilo. K jej príspevku sto frankov pribudli ďalšie peniaze a stavba oltáru sa mohla zadať architektovi Bossanovi.
K jeho blahorečeniu boli predložené dva zázraky - uzdravenie mladej Adelaidy Jolyovej a dieťaťa Leva Roussata.
Adelaida bývala v Lyone v dome sestier Charity a vo februári 1861 musela zostať v posteli pre hnisavý nádor na ruke. Hoci sa lekári pokúšali o jej vyliečenie, pomohla jej až šnúrka, ktorú nosil farár Vianney a choroba hneď pominula.
Lev Roussat zo Saint Laurentles-Macon trpel na epilepsiu a v roku 1862 ho priniesli k farárovmu hrobu. Ruku mal ranenú mŕtvicou, nemohol rozprávať a z úst mu vychádzali sliny. Keď ho zdvihli k hrobu, do nôh a rúk sa mu vrátili sily, že už mohol sám dať chudákovi almužnu. A po skončení novény mohol už aj plynulo hovoriť.
Keď sa 1. novembra 1924 konalo jednanie o svätorečení farára z Arsu, prehlásil pápež Pius X. za pravdivé ďalšie dva zázraky.
Antonia Burricantová zo Saint Fourgeux vstúpila v sedemnástich rokoch do kongregácie Sestier svätého Karla Boromejského, kde o 10 rokov neskôr zložila rehoľné sľuby a prijala meno Eugénia. Po pobytoch v rôznych ústavoch, ktoré mala kongregácia, zostala napokon v Ronno, kde pracovala v kláštornej kuchyni. V roku 1905 sa jej na ľavej nohe objavili kŕčové žily a hoci ju lekári starostlivo ošetrovali, choroba sa stále zhoršovala. Nakoniec jej istý skúsený lekár povedal, že jej choroba je nevyliečiteľná.
Vtedy sa Eugénia začala utiekať k blahoslavenému Jánovi Vianney a s dvomi rehoľnými sestrami vykonala k jeho hrobu púť. Asi hodinu tam sedela na lavičke v usilovnej prosbe k Bohu, aby ju uzdravil na príhovor blahoslaveného. Boh ju skutočne vyslyšal. Chorá sa zrazu cítila neobyčajne osviežená. Vstala a na svoju veľkú radosť zistila, že má nohu celkom zdravú.
Mechtilda Rougeolová z Villers la Foye bola tiež zázračne uzdravená na príhovor blahoslaveného Vianneya. Od narodenia bola slabá s krehkým zdravím, najmä s dýchaním mala veľké ťažkosti. V roku 1906 ochorela na chrípku a celkom stratila hlas. Skúsení lekári ju štyri roky liečili, no bez úspechu.
Keď videla, že liečba nepomáha, vydala sa na púť do Lúrd a potom do Arsu, kde sa dlho modlila na hrobe blahoslaveného arského farára. Vtedy sa tam konala pobožnosť, počas ktorej pútnici spievali. Ktosi jej tiež podal spevník a Mechtilda sa na údiv rozospievala, lebo hlas sa jej v tej chvíli vrátil.
Masima - Verím a Dôverujem
