%20(1).jpg)
Mária Magdolna (Magdaléna) Bódi bola dievčina, ktorá milovala Boha celým svojím srdcom. Hoci sa pre nepriaznivú životnú prekážku nemohla stať mníškou, ako po tom túžila, odovzdávala apoštolát svojej lásky všade tam, kde bol potrebný.
Magdaléna sa narodila 8. augusta 1921 v Szigligete ako dieťa chudobných panských sluhov. 15. augusta bola pokrstená podľa Ježišovej nasledovníčky Márie Magdalény vo farskom kostole svätého Michala v Badacsonytördemici. Jej otec prišiel do krajiny ako utečenec bez dokladov, takže rodičia nemohli uzavrieť ani občiansky, ani cirkevný sobáš, preto bola Magdaléna, rovnako ako jej bratia, starší Gyula a mladší János, nemanželským dieťaťom.
Magdaléninu náboženskú horlivosť si veľmi skoro všimla jej učiteľka. Rodina žila v tom období v Köveskáli, kde sa omše konali len zriedka, preto museli veriaci chodiť do kostola do vzdialeného Szentbékkálle a Magda už ako dieťa rada podnikala túto dlhú cestu.
Keď bola tretiačka, pripravovala sa na prvé sväté prijímanie a jej oddanosť Ježišovi sa ešte posilnila. Život desaťročného dievčatka bol preniknutý modlitbou a činnou láskou - pomáhala svojej mame v domácnosti, pracovala na poli, ale tiež milovala kvety, rada sa prechádzala v prírode a snažila sa pomáhať tým, ktorí to potrebovali. Raz v Köveskáli všimla sirotu, ktorú vychovávali starí rodičia, pričom rodina bola veľmi chudobná. Magda sa vybrala žobrať po celej dedine, aby mohla kúpiť malej sirôtke teplé oblečenie. Tento skutok lásky nebol jediný, po ňom nasledovali ďalšie podobné.
Rodina sa v roku 1934 presťahovala do Mámapuszty, ktorá bola súčasťou Balatonkenese, kde bol aj najbližší kostol. Ale keď o rok neskôr založil kňaz István Androsits farnosť vo Vűzfőgyártelep, začali ju navštevovať a otec István sa stal Magdiným prvým duchovným vodcom. Požičiavala si od neho náboženské knihy, vďaka ktorým získala širšie teologické vedomosti.
Vo veku 16 rokov sa vyspovedala misionárovi otcovi Mátému Sánthovi OFM, pričom starostlivo zvážila svoje duchovné záležitosti a v rámci toho, ako praktické rozhodnutie, sa zaviazala zrieknuť sa mnohých svetských pôžitkov (kozmetika, ľahké čítanie).
V roku 1938 viedol otec lazarista misiu v Balatonfűzfő, organizovanej pri príležitosti Roka pamiatky svätého Štefana a Svetového eucharistického kongresu a Magda uvidela svoju cestu v rehoľnom živote. Bola presvedčená, že iba takto môže byť na svojej pozemskej púti úplne spojená s Ježišom: "Aký je krásny život toho, kto môže byť blízko Boha," povedala svojmu mladšiemu bratovi.
Preto požiadala svojho farára o podporu, ale ukázalo sa, že jej nemanželský pôvod je prekážkou a jej túžba je nerealizovateľná. A hoci sa ju kňaz snažil odhovoriť od jej pevného rozhodnutia, že si nikdy nezaloží rodinu, neuspel.
Magda začala 6. novembra 1939 pracovať v spoločnosti Nitrokémia Rt. vo Fűzfőgyártelepe, čo jej ešte viac uľahčilo navštevovať farský kostol. Približne v rovnakom čase prišli do tejto farnosti dvaja noví farári, István Oross, ktorý nahradil Istvána Andrositsa, a jeho kaplán József Temesi. Magda pracovala v oddelení, kde sa vyrábali pyrotechnické zariadenia vrátane rakiet a veľmi rýchlo si získala povesť usilovnej pracovníčky s ochotou učiť sa. Ale keď keď jej ponúkli vyšší plat a povýšenie, odmietla to s odvolaním sa na svoj nízky vek a poukázala, že pracovníčky, ktoré majú rodiny, vy zvýšenie mzdy potrebovali oveľa viac.
Ako robotníčka v továrni začínala svoj deň svätým prijímaním v kostole. V tomto čase si jej zbožnú horlivosť všimla mladá dcéra budapeštianskeho univerzitného profesora, ktorý práve trávil dovolenku vo Fűzfő, absolventka univerzity Margit Laurentzi, a rozvinul sa medzi nimi blízky duchovný vzťah, ktorý ich sprevádzal po celý život.
Magda, stále ochotná pomôcť, si neraz sadla na bicykel, ktorý dostala od otca, a chodila na rôzne zbierky, alebo všade tam, kde bola potrebná. V roku 1941 absolvovala svoje prvé uzavreté duchovné cvičenia, ktoré organizovala budapeštianska kongregácia Kráľovnej apoštolov a ešte toho roku zložila 26. októbra, na sviatok Krista Kráľa, neodvolateľný sľub panenstva.
V tom čase už dlhšiu dobu pomáhala organizácii katolíckych dievčat a chlapcov v Szívgárde, kde na spoločných sedeniach prehlbovala ich vieru.
Keď sa rodina presťahovala v roku 1942 do Dakapuszty, Magda bola 8. decembra 1942 prijatá medzi členky rehoľnej komunity, ktorú založili jezuiti, Kongregácie Márie. Ich cieľom bolo viesť nielen členky, ale aj ostatných, predovšetkým mladých ľudí, k vyššej úrovni sebazasvätenia a apoštolátu, prostredníctvom praktizovania úcty k Panne Márii. Okrem toho bola Magda aktívnou členkou Združenia katolíckych pracujúcich dievčat.
Začiatkom roku 1943 sa prihlásila na kurz ošetrovateľstva, aby bola nápomocná na fronte. Po absolvovaní kurzu dostala zoznam vecí, ktoré si mala vziať so sebou na bojisko, ale jej povolávací list nikdy neprišiel – ako sa dozvedela po overení si na vojenskom veliteľstve, "šéfovia" Nitrokémie ju neprepustili, pretože sa domnievali, že nemôžu nahradiť jedného zo svojich najlepších pracovníkov. Ale to sa už Magda modlila, aby zomrela mladá a aby jej smrť priblížila mladých ľudí k Pánovi.
V apríli 1944 sa rodina opäť sťahovala, tentoraz do Litéru a Magda tam hneď začala organizovať miestnu skupinu Katolíckeho združenia pracujúcich dievčat. Pomáhali kde len mohli - pripravovali potravinové balíčky pre pacientov vo vojenskej nemocnici v Balatonfürede, žili oblečenie pre deti, žijúce v extrémnej chudobe a organizovali kurzy ošetrovateľstva.
Bol to posledný rok jej života, naplnený dobrovoľnými odrieknutí. Od začiatku decembra 1944 prenikali medzi ľudí čoraz viac znepokojujúcich správ o násilí, páchanom na ženách a Magda povzbudzovala svoje spolubývajúce, aby si zachovali svoju čistotu a sama sa rozhodla, že svoj sľub panenstva dodrží aj za cenu života.
23. marca 1945 dorazili do Litéru sovietske jednotky. Popoludní sa Magda spolu s niekoľkými ženami a deťmi práve schovala v kryte na nádvorí hradu, keď prišli dvaja ozbrojení sovietski vojaci na motorke. Jeden z nich nahnal Magdu do bunkra, a ona, aby si chránila svoju čistotu, bodla vojaka nožnicami, ktoré mala vo vrecku.
Keď sa jej podarilo vymaniť sa zo zovretia vojaka, pokúsila sa utiecť, aby varovala ostatné ženy: "Annuska, uteč, lebo teraz bude rad na tebe! Ja už zomriem... Mami, vypadni odtiaľto, ja už zomriem!"
Medzitým sa objavil na dvore druhý vojak a keď zbadal Magdu, okamžite do nej začal strieľať. Podľa správ šesť striel jej preniklo do chrbta, pričom sa Magda pri prvom výstrele zastavila a pri druhom výstrele roztvorila ruky k nebu a potom ich zatvorila so slovami: "Môj Pán, môj Kráľ! Vezmi ma so sebou!"
Posledná guľka zasiahla mladú mučenicu do srdca. Magda v tom okamihu spadla tvárou dopredu na zem a zvierajúc v prstoch ruženec, naposledy vydýchla.
Po jej smrti položili vojaci dievča ležiace v krvi na schody úkrytu, odkiaľ ju potom jej otec vzal. Riadne pohrebné obrady vtedy celé dni nepripadali do úvahy a tak Magdu najprv pochovali zabalenú v deke. O niekoľko dní neskôr otec József Temesi zorganizoval cintorínske skupiny, ktoré mali zhromaždiť mŕtve telá v tejto oblasti. Rovnakú skupinu, pôsobiacu v oblasti Litér, viedol István Oross. Po exhumácii bolo Magdiino telo uložené do rakvy vo farnosti Vűzfőgyártelep, kde ho aj pochovali. István Oross slúžil jej pohrebný obrad a pri hrobe slúžili dvaja malí chlapci zo Stráže srdca.
Jej kanonizáciu inicioval v roku 1945 József Mindszenty, vtedajší vesprémsky biskup, neskorší kardinál, knieža prímas a ostrihomský arcibiskup a v roku 1990 biskup József Szendi znovu otvoril jej prípad.
22. októbra 2016 sa skončila diecézna fáza kanonizačného procesu a 10. marca 2017 arcibiskup Gyula Márfi ako vedúci diecéznej delegácie z Veszprému odovzdal úradu kardinála Angela Amata, prefekta, dokument obsahujúci podrobné svedectvá. Pápež František uznal 23. mája 2024 mučeníctvo Márie Magdalény Bódi a udelil povolenie na jej blahorečenie, ktoré sa konalo 6. septembra 2025 v maďarskom Veszpréme.
Masima - Verím a Dôverujem
