%20(1).jpg)
Kto miluje Ježiša Krista, musí milovať aj jeho Matku a charakteristickým znakom svätého Gabriela Possenti bola oddanosť Márii, najmä pod titulom Matka Bolestná. V tomto bol skutočne výnimočný a jeho oddanosť bola jedinečná.
Gabrielova oddanosť k Matke Ježiša Krista bola mimoriadna. riadil sa totiž slovami svätého Bernarda: "Nech Mária nikdy nezmizne z tvojho srdca a z tvojho blaha." Gabrielove srdce horelo najhlbšou oddanosťou Kráľovnej nebies a veľmi sa radoval, keď počul o nejakej mimoriadnej pocte, ktorá jej bola preukázaná, či o nejakom pozoruhodnom vyslyšaní, ktoré sa udialo na jej príhovor. Ale vedelo ho veľmi zarmútiť, keď sa dozvedel, že je Mária znevažovaná, alebo sa zanedbáva jej oddanosť.
Spomedzi všetkých titulov mu bolo najdrahšie oslovenie ‚Matka Bolestná‘. Práve okolo toho oslovenia sa točil jeho celý duchovný život. Bol to impulz pre všetky jeho duchovné aktivity, lebo bol presvedčený, že práve Mária, Matka Bolestná, ho môže priviesť najbližšie k ukrižovanému Ježišovi.
Jeho spovedník otec Norbert ho takto charakterizoval: "Nemôžem ani opísať, aká úprimná, nežná a vrúcna bola jeho láska k Márii, Bolestnej Matke, a ako celkom ovládla celé jeho srdce. Nielenže som u nikoho iného nič podobné nevidel, ale ani si nepamätám, že by som niekedy čítal o niečom, čo by sa s tým vyrovnalo. Niečo podobné možno nájsť azda len u niekoľkých najväčších svätých."
Mária bola samotnou dušou Gabrielovho života, zdrojom a inšpiráciou jeho svätosti. Jeho oddanosť sa prejavovala toľkými nezvyčajnými krokmi, že tí, ktorí ho poznali, boli presvedčení, že Boh ho v Cirkvi výslovne povýšil na to, aby Máriiným ctiteľom ukázal, aká synovská a nežná by mala byť ich náklonnosť k nej.
Táto jeho oddanosť musela začať pomerne skoro v jeho živote, pretože keď sa stal rehoľníkom, v listoch, ktoré písal svojim príbuzným sa nachádzajú zmienky o malej soške Panny Márie Bolestnej. V jednom liste napríklad píše: "Budem veľmi rád, keď sa budete zvlášť starať o sadrovú sochu Panny Márie Sedembolestnej, ktorá mi kedysi patrila a mali ju ako prostriedok na pestovanie svojej úcty k nej. Ak tak urobíte, spravíte mi veľkú radosť a tiež urobíte niečo, čo sa veľmi páči Najsvätejšej Panne."
Gabriel bol členom Bratstva Siedmich bolestí a ešte počas života v rodnom dome zapaľoval sviečku pred obrazom Piety. Ale až po jeho úplnom odovzdaní sa Márii, v deň jeho povolania k rehoľnému životu sa láska k nej stala dominantným prvkom jeho života. Od tej chvíle ho láska k nej uchvátila a tak vášnivo naplnila, že ju nazval "srdcom svojho srdca, dušou svojej duše a samotným nebom na zemi".
To ho prinútilo robiť veci, ktorí niektorí môžu považovať za hlúpe, keď si napríklad pýtal od svojho vodcu povolenie vypáliť alebo vyryť Máriine meno nad jeho srdce a keď mu to bolo odmietnuté, neprestal, pokým nepresvedčil otca Norberta, aby mu dovolil namaľovať si jej meno nad srdce a udržiavať ho stále v čerstvej farbe až do jeho smrti.
Aby bol čistý ako Mária, zriekol sa každej pozemskej náklonnosti. Aby s ňou zdieľal jej bolesti a utrpenie, postil sa a bičoval. Rozjímaním prenikol do vnútorného významu jej bolestí, uvažoval o božských dôvodoch jej hlbokého utrpenia a potom sa klaňal večným ustanoveniam, ktoré nariadili byť spoluvykupiteľkou s Ježišom Kristom, že tak ako náš Pán, aj Mária má byť vo svojom srdci zranená pre naše neprávosti a trápená pre naše hriechy. Kdekoľvek sa bude rozprávať príbeh Kristovho utrpenia, tam sa bude rozprávať aj o tom, že Mária, jeho matka, trpela s ním.
Svätá Matka ho na oplátku milovala s takou láskou, ako matka miluje svoje milované dieťa. Zahrnula ho svojou priazňou v márnotratnej hojnosti a tak mu odovzdávala svoju dušu, že boli chvíle, keď sa jeho črty zdali byť odrazom Máriinej milej tváre, zamyslenou krásou jej trpezlivého smútku a pokojnej s láskou pri znášaní utrpenia.
Len čo Gabriel vstúpil do noviciátu, hneď sa chcel zaviazať sľubom, že sa stane "ochrancom Panny Márie" tým, že medzi veriacimi bude šíriť úctu k nej. To mu bolo vtedy odopreté, ale o päť rokov neskôr, po jeho vytrvalých prosbách, sa mu podarilo dosiahnuť uspokojenie jeho túžby. V tom čase sa už ale jeho zdravie zhoršovalo a bol taký slabý, že ho unavovala aj najmenšia námaha. S pomocou jedného z bratov, ktorému sa zdôveril s tajomstvom udelenej výsady, slávnostne ozdobil malú súkromnú kaplnku Panny Márie v kláštore v Isole a tam v tichosti zložil svoj sľub do rúk otca Norberta.
Ešte predtým, než mu bolo dovolené zložiť tento sľub, Gabriel svojmu duchovnému vodcovi rôznymi spôsobmi dokázal, že je schopný splniť tento sľub. Veď neprešil deň, aby svoju Pani nekorunoval kvetmi cnosti. A aby symbolizoval tieto kvety cnosti, vždy keď to bolo možné, kládol na jej oltár vázu s voňavými kvetmi, ktoré vlastnoručne natrhal. Veľmi starostlivo sa staral aj o malý kútik kláštornej záhrady, ktorý nazýval "Altánok Panny Márie", kde pestoval najvyberanejšie kvety, ktoré používal výlučne na výzdobu jej svätyne. V zimnom období mal zasa poruke črepníkové rastliny, o ktoré sa tiež staral, takže sa mu po celý rok darilo udržiavať Máriin oltár krásne vyzdobený.
Zakaždým, keď hodiny odbili celú hodinu, pozdravil svoju Pani modlitbou Zdravas‘ Mária, pričom požiadal svojho spovedníka, aby mu tak dovolil robiť aj v noci. Bol presvedčený, že ak sa odporučí Márii pred spaním, môže sa na ňu spoľahnúť, že sa každú hodinu zobudí, aby vykonal úkon úcty. Rozvážny spovedník to však odmietol so slovami, že "Mária by bola radšej, keby si doprial spánok, predpísaný rehoľným pravidlom a potrebný pre zachovanie jeho zdravia".
Obdobie štyridsiatich dní pred sviatkom Nanebovzatia Panny Márie nazýval Gabriel "Pôst Panny Márie" a vtedy sa zdržiaval ovocia a pochúťok akéhokoľvek druhu, hoci ich mal veľmi rád a práve v tomto období boli plody najbohatšie a najchutnejšie.
Raz, počas jedného takého "pôstu" dal Panne Márii sľub, že nikdy neodmietne nič, keď ho o to požiadajú v jej mene. Počas jeho poslednej choroby mu každé jedlo spôsobovalo nevoľnosti. Aby ho však ošetrovateľ prinútil najesť sa, takto ho prehováral: "Pre Pannu Máriu. Vezmi si len trochu." A Gabriel s úsmevom prijal ponúknuté jedlo.
Veľký milovník a ctiteľ Panny Márie zložil aj Vyznanie, akýsi chválospev, ktorý nazval "Krédo" a založil ho na výrokoch, ktoré vybral z čítaní veľkých svätcov a učiteľov Cirkvi:
Verím, ó, Mária, že si matkou všetkých ľudí.
Verím, že ty si náš život a po Bohu jediné útočisko hriešnikov.
Verím, že si silou kresťanov a ich pomocou, najmä v hodine smrti; že keď ťa budem nasledovať, nezablúdim; že keď sa k tebe budem modliť, nebudem opustený; že keď s tebou budem stáť, nepadnem.
Verím, že si pripravená pomôcť tým, ktorí ťa vzývajú, že si spásou tých, ktorí ťa vzývajú, a že si ochotná urobiť pre nás viac dobra, než si môžeme priať; že aj keď ťa o to nežiadame, ponáhľaš sa nám na pomoc.
Verím, že sa v tvojom mene nachádza sladkosť, akú zakúsil svätý Bernard v Ježišovom mene - že je radosťou pre srdce, medom pre ústa a hudbou pre uši, a že po Ježišovom mene niet iného mena, skrze ktoré by veriaci dostávali toľko milosti, toľko nádeje a toľko útechy.
Verím, že si spoluvykupiteľkou s Kristom pre našu spásu, že všetky milosti, ktoré Boh udeľuje, prechádzajú tvojimi rukami a že nikto nevstúpi do neba, iba cez teba, ktorá si právom nazývaná "Bránou neba".
Verím, že pravá oddanosť tebe je najistejším znakom večnej spásy.
Verím, že si nadradená všetkým našim svätým a anjelom a že ťa prevyšuje iba Boh.
Verím, že ti Boh dal v najvyššej možnej miere všetky milosti, zvláštne aj všeobecné, ktorými môže obdarovať svoje stvorenia.
Verím, že tvoja krása a vznešenosť prevyšujú krásu a vznešenosť všetkých anjelov a ľudí.
Verím, že ty jediná si dokonale naplnila prikázanie: "Milovať budeš Pána, svojho Boha" a že aj nebeskí serafíni sa môžu z tvojho srdca naučiť, ako milovať Boha.
Verím, že tvoja láska k blížnemu bola taká veľká, že nikdy nebude bytosť, ktorá by mohla toľko milovať.
Verím, že keby sa spojila láska, ktorú majú všetky matky k svojim deťom, všetci snúbenci k svojim snúbeniciam, všetci svätí k tým, ktorí ich uctievajú, že by sa táto láska vôbec nevyrovnala tej, ktorú chováš k jedinej duši; a verím, že láska všetkých matiek k ich deťom je len tieňom tej lásky, ktorou miluješ jedného z nás.
Okrem "Vyznania" si veľmi obľúbil modlitbu k trpiacej Matke:
Ó Mária, Matka bolestná, pre svoju veľkú úzkosť a lásku, s ktorou si vzhliadala ku krížu svojho umierajúceho Syna, stoj pri mne, až sa priblíži moja posledná hodina. Tvojmu materskému srdcu odporúčam posledné tri hodiny svojho života. Obetuj ich nebeskému Otcovi v spojení s Ježišovou smrteľnou úzkosťou. Obetuj často nebeskému Otcovi najdrahšiu Ježišovu krv, zmiešanú s Tvojimi bolestnými slzami, ktoré si prelievala na Kalvárii ako zadosťučinenie za moje hriechy a na ten úmysel, aby som posledné sväté prijímanie prijal s dokonalou láskou a ľútosťou ako posilu na cestu do večnosti, aby som v skutočnej Ježišovej prítomnosti vydýchol svoju dušu. Keď sa priblíži posledný okamih môjho života, predstav ma svojmu Božskému Synovi a povedz: „Odpusť mu, lebo nevedel, čo činí! Prijmi ho do svojho kráľovstva!“ Amen.
Gabriel rád rozjímal o Máriiných bolestiach a pociťoval pri tom takú rozkoš, že keď sa ho spolubrat spýtal, či meditoval o nebi, odpovedal mu: "Moje nebo je srdce mojej Bolestnej Matky." A dodal slová, ktoré môžu byť odkazom aj pre nás: "Ak nám zostane po splnení povinností akákoľvek voľná chvíľa, mali by sme ju využiť na prejavovanie súcitu našej milujúcej Matke v jej zármutku nad utrpením jej Syna. Na oplátku nás uteší a poteší a v hodine smrti nám ukáže svoju milú tvár a zbaví nás všetkého strachu. Vezme nás pod svoj ochranný plášť a mečom, ktorý prenikol jej najčistejšie srdce, nás bude brániť pre naším nepriateľom."
Masima - Verím a Dôverujem
