%20(1).jpg)
Talianska svätica Katarína z Janova, ktorá slávi svoj sviatok 15. septembra, je veriacimi obdivovaná nielen pre svoju prácu s chorými a chudobnými, a rôznym spisom, opisujúcim tieto jej skutky, ale tiež pre jej mystické zážitky.
Neapolský miestokráľ Giacomo Fieschi, žijúci s manželkou Francescou di Negro v Janove, mal milosť tešiť sa z troch detí, keď sa im v roku 1447 narodila dcéra, ktorej dali meno Katarína a rovnako, ako jej súrodencov, aj ju vychovávali kresťansky. Sotva malá Katarína začala chápať dianie okolo seba, veľmi ju zaujalo utrpenie Ježiša Krista a jeho obeť na kríži na zmierenie za hriechy a za spásu ľudstva. To v nej prebudilo myšlienky na skutky pokánia.
Keď jej sestra Limbania vstúpila do kláštora lateránskych sestier, 13-ročná Katarína chcela ísť za ňou, ale pre jej nízky vek jej to rodičia nedovolili a o tri roky neskôr ju v šestnástich rokoch donútili vydať sa Giuliana Adorno.
Katarína nebola z tejto voľby nadšená, možno aj preto uplynulo prvých päť rokov jej manželstva v hlbokej bolesti. Na naliehanie rodičov sa síce nerada, dala uviesť do janovskej vznešenej spoločnosti, aby našla aspoň nejakú potechu. "Ako osvieženie z tvrdého života som sa vrhla do rozkoší tohto sveta, aj keď len na krátku dobu. Spáchala som mnoho hriechov a na mojich bedrách ležala ťarcha nevďačnosti a ja som nevedela, kde nájsť nápravu," takto posudzovala Katarína svoj povrchný a ľahkovážny život v janovskej spoločnosti, no nepociťovala spokojnosť.
Bola manželkou už desať rokov, no jej duša bola prázdna a zatrpknutá. Všetko sa zmenilo 20. marca 1473, keď bola navštíviť svoju sestru Limbaniu v kláštore a zdôverila sa jej so svojou bolesťou. Sestra jej navrhla, aby sa vyspovedala u kláštorného spovedníka. Katarína ju poslúchla, ale veľmi nadšená nebola. Stalo sa však čosi úžasné. Sotva pokľakla, bola osvietená lúčom božského svetla a videla svoju celú minulosť pred Bohom. Zároveň pocítila výzvu, aby sa kajúcne odovzdala Bohu.
Po návrate domov videla Ježiša s krížom na ramenách a zdalo sa jej, že je zaplavená jeho krvou. To malo za následok rozhodnutie zmeniť celkom svoj život: "Môj Ježišu, láska, už nikdy žiadne hriechy!," zvolala a dodala, že ak je to potrebné, je pripravená vyznať ich verejne.
Nasledujúce štyri roky ju trápili úzkosti v rozjímaní o hriechoch, ktorých sa dopustila a snažila sa ich odčiniť predlžovaním svojich modlitieb a ukladala si prísne pokánie - často sa postila a nosila kajúci pás. Jej láska k Ukrižovanému bola aj vďaka tomu stále vrúcnejšia a čoskoro sa jej od neho dostalo nebeskej útechy: "Cítila som sa priťahovaná, aby som položila svoju hlavu na Pánovu láskyplnú hruď a uvidela som príjemnejšiu cestu, ktorá mala v sebe mnohé tajomstvá lásky, ktoré som prežívala tak, že som bola často vo vytržení."
Katarína začala žiť len pre Ježiša. Bola priťahovaná k päte kríža a tam jej Pán Ježiš ukázal svoje Srdce, ktoré vyzeralo akoby bolo plné ohňa. Potom ju náš Pán pobozkal a Katarína mohla povedať, že "už nežijem ja, ale žije vo mne Ježiš". Často sa spovedala a každý deň pristupovala k svätému prijímaniu, hoci to v tej dobe nebolo zvykom. Katarína však v prijímaní nachádzala zdroj svojej náuky a svojho posvätenia. Celých 23 rokov bola v čase adventu Eucharistia jej jediným pokrmom.
Keď v roku 1490 zavítal do Janova dominikánsky kazateľ páter Girolamo Savonarola, Katarín sa stala jeho vytrvalou poslucháčkou a jeho kázne ju priviedli k životu autentickej dokonalosti a pre druhých sa stala učiteľkou duchovného života.
V roku 1499 sa stal jej duchovným vodcom páter Cattaneoe Marabotto, no predovšetkým bol jej vodcom sám Boh, ktorý ju neustále obdarovával mystickými darmi - milosťou zjednotenia, extázami, láskou k sviatostnému Ježišovi a "vnútorným ohňom".
Božia láska, vrúcna úcta k Panne Márii a rozjímanie o jej spoluúčasti na Kristovom utrpení na Kalvárii ju priviedli k rozhodnutiu ošetrovať tých, ktorí najviac trpia. Spolupracovníkmi v tejto charitatívnej činnosti sa jej stali Ettore Vernazza, zakladateľ Spoločnosti božskej Lásky, jej spovedník otec Maraboto a mnoho jej príbuzných.
Dokonca aj jej manžel Giuliano Adrono, uchvátený vierou a láskou svojej ženy celkom zmenil svoj život a staral sa o chorých v nemocnici Pammatone. Počas epidémie moru sa Katarína starala o chudobných - kŕmila ich, odstraňovala z ich rán zapáchajúci hnis a v tejto opatere ju nezastavili ani hrozné kliatby, ktorí vyslovovali chorí. Katarína im odpovedala láskavou starostlivosťou.
V roku 1493 tiež ochorela, pretože mala v náručí jedného chorého, ktorému poskytovala najpokornejšie služby, ale bola takmer zázračne uzdravená a po vyliečení pracovala pre chorých s ešte väčšou usilovnosťou. Pacientom prinášala útechu viery a dávala im zakúšať Božiu lásku. Zomierajúcich pripravovala na stretnutie s Bohom a chudobní tak v nej nachádzali pomoc všetkého druhu pre telo i dušu.
Katarínin príklad vyvolal v Janove rôzne diela lásky a pod jej ochranou vznikli Nemocnice pre nevyliečiteľných, ktoré sa v roku 1500 rozšírili do rôznych talianskych miest.
V posledných rokoch jej života bolo jej telo stále slabšie a tak ustali aj jej pôsty a kajúce skutky, no vtedy sa ešte viac zintenzívnilo jej spojenie s Bohom, s ktorým sa po bolestivej chorobe, zväčšujúcemu sa vnútornému napätiu a častým extázam stretla 15. septembra 1510.
Jej hrob sa pre množstvo ľudí stal miestom modlitby. Katarína Janovská bola blahorečená 6. apríla 1675 pápežom Klementom X. a 16. mája 1737 ju pápež Klement XII. zapísal do zoznamu svätých.
V roku 1684 ju jej rodné mesto Janov prehlásilo za svoju patrónku slovami: "Svätá Katarína Janovská, v zápale a svätosti života dôstojná nasledovníčka svätej Kataríny Sienskej."
Vo svojom veľmi známom spise Traktát o očistci Katarína opisuje, čo duša po prechode z tohto života do druhého zakúsi a ako je očisťovaná, aby dosiahla úplnú jednotu s Bohom. Tento očisťujúci proces duší prežívala svätica vo svojom vnútri roky a tak vďaka jej spisom nadobudli mnohí teológovia celkom iný pohľad na miesto tohto očisťovania.
Je dôležité však poznamenať, že Katarína vo svojej mystickej skúsenosti nikdy nemala konkrétne zjavenia o očistci alebo o dušiach, ktoré sa v ňom očisťujú. Avšak v spisoch inšpirovaných touto sväticou je očistec ústredným prvkom a spôsob jeho opisu má originálne charakteristiky vo vzťahu k jej dobe.
Katarína v ňom napríklad píše, že duše sú v očistci očisťované od "hrdze" hriechu, od ktorej ešte neboli počas pozemského života očistené: "Podstatnou príčinou všetkej bolesti utrpenia je hriech, dedičný hriech a osobný hriech. Boh stvoril dušu čistú, číru a slobodnú od každého hriechu s blaživou túžbou po ňom. Táto túžba dedičným hriechom zoslabla. Keď sa k tomu pridá aj osobný hriech, zmenšuje sa ešte viac. Čím viac ale tejto túžby v duši ubúda, tým sa stáva horšou, lebo tým menej sa jej Boh môže odovzdávať."
Ak je duša v stave milosti, čiže je schopná prijať Božie milosrdenstvo, tak ľutuje hriechy a celou vôľou sa rozhoduje už nikdy viac nezhrešiť. Skrze túto dokonalú ľútosť môže Boh oslobodiť dušu od následkov hriechu.
Teraz musí byť duša už len "očistená od hrdze a ošklivosti, ktoré boli spôsobené hriechom". Čím viac je hrdza hriechu stravovaná ohňom, tým viac duša odpovedá na žiaru pravého Slnka, ktorým je Boh: "Vidím, že zo strany Boha už brána do raja nie je viac zamknutá, pretože ten, kto chce vstúpiť, aj vstúpiť môže. Boh je len milosrdenstvo samo a stojí pred nami s otvorenou náručou, aby nás prijal do svojej slávy. Ale tiež vidím, že Boh je vo svojej podstate taký čistý a číry, že taká duša, ktorá by na sebe mala čo i len minimálnu nedokonalosť veľkosti drobnej črepinky, by sa čo najrýchlejšie vrhla do tisícich pekiel, len aby sa s takouto, čo i len minimálnou škvrnou neobjavila v prítomnosti Boha. Keďže vidí, že očistec je určený na odstraňovanie takýchto škvŕn, vrhne sa tam a považuje za veľké milosrdenstvo, že sa takýmto spôsobom môže oslobodiť od existujúcej prekážky, ktorá sa nachádza v nej samej."
Katarína poznamenáva, že duše v očistci intenzívne prežívajú dva stavy: "Na jednej strane ochotne nesú svoje bolestné utrpenie; áno, dokonca sa im zdá, že im cez neho Boh preukazuje veľké milosrdenstvo v porovnaní s tým, čo by si zaslúžili a nechcú sa zriecť ani kúska utrpenia, lebo jasne spoznávajú, že si ho spravodlivo zaslúžia. Tak prežívajú duše očisťované v očistci súčasne najväčšiu spokojnosť a najväčšie utrpenie; bez toho, že by jedno rušilo druhé."
Katarína zakúsila aj to, ako v očistci všetko utrpenie a očisťovanie vychádza z lásky: "Duša vidí v Božom svetle, ako ju on nikdy neprestáva priťahovať a láskyplne ju viesť k úplnej dokonalosti, a to s veľkou starostlivosťou a prezieravosťou a všetko len z čistej lásky. Zároveň jej ale Boh vo svojom svetle ukazuje aj to, aká prekážka sa v nej ešte nachádza, pre ktorú nedokáže nasledovať túto príťažlivú silu zjednocujúcej Božej lásky, s ktorou sa on k nej obracia. Duša spoznáva, čo pre ňu znamená, že je ešte zadržiavaná a nemôže uvidieť Božie svetlo, no zároveň má nevysloviteľnú túžbu, nechať sa bez prekážky pritiahnuť touto zjednocujúcou láskou. Práve poznanie všetkých týchto vecí plodí to bolestné súženie, ktorým duše v očistci trpia. Boh ale ustavične priťahuje dušu k sebe a stále viac ju zapaľuje a nepoľavuje v tom, pokým ju neprivedie k pôvodnej čírej čistote, v akej bola stvorená."
Masima - Verím a Dôverujem
