Deň, keď svätý Jozef uzdravil svätú Teréziu z Avily

Keď máme pred sebou nejaký vzor a ochrancu, kráča sa nám oveľa istejšie. A keď máme okrem strážneho anjela aj "svojho" svätého, ktorému sa zverujeme do opatery a pomoci, je nám ľahšie a sme radostnejší. Ani svätá Terézia na tom nebola inak. Svojou úctou celkom priľnula nielen k Matke Božej, ale tiež k jej najčistejšiemu ženíchovi svätému Jozefovi. Svojou úctou a láskou k pestúnovi nášho Pána bola a stále je veľmi známa.

Vo svojom životopise sa zmieňuje o Panne Márii krátko: "Spomínam si, že keď zomrela moja mama, mala som skoro dvanásť rokov. Keďže som už začala chápať, čo som stratila, zarmútená som išla k jednému obrazu Panny Márie a s mnohými slzami som ju prosila, aby ona bola mojou matkou. Zdá sa mi, že hoci som hovorila veľmi jednoducho, vypočula ma. Priam hmatateľne som ju v tejto zvrchovanej Panne našla, pokiaľ som sa jej odovzdávala, a nakoniec ma priviedla naspäť k sebe." 

K svätému Jozefovi si cestu musela nájsť trochu ťažším spôsobom, typickým pre svätých - cez utrpenie. Terézia počas noviciátu ťažko ochorela a v dňoch 15. až 18. augusta 1539 sa dokonca ocitla v kóme. Po týchto štyroch dňoch zostala v takom stave, "že iba Pán môže poznať neznesiteľné muky, ktoré som v sebe cítila." Jazyk mala od rozhryzenia na kúsky, hrdlo stiahnuté, že jej ním nič neprešlo, ani voda a také veľmi slabé, že sa dusila. 

"Celá som si pripadala ako rozložená, blúznila som, celá skrútená, stočená do klbka - lebo to bol výsledok utrpenia tých dní," zdôveruje sa svätica vo svojom životopise. Nemohla hýbať ramenom, hlavou, ani nohou či rukou, to museli robiť za ňu iní, Terézia sa cítila, akoby bola mŕtva. 

Aby toho nebolo málo, pridali sa k všetkému aj bahenné zimnice, ktoré sa opakovali každé dva dni a mala veľký odpor k jedlu. Ale mala veľkú chuť a túžbu vrátiť sa do kláštora, kam ju napokon koncom augusta 1539 zaniesli. Sestry v kláštore privítali medzi sebou Teréziu s nepohyblivým telom a veľmi slabú. Keď ju bolo treba preniesť, museli ju uložiť do prestieradla a tento stav trval až do Veľkej noci, 6. apríla 1540. Jej ochrnutie sa pomaličky zlepšovalo, a hoci sa jej choroba držala ešte do polovice apríla 1542, chválila Boha, keď sa začala plaziť po štyroch.

Napriek tomu nereptala, všetkými bolesťami prešla zmierená s Božou vôľou, hoci predsa len túžila uzdraviť sa, "len preto, aby som sa mohla sama modliť, ako som bola zvyknutá, lebo počas choroby to nebolo možné." Ale veľmi často sa spovedala, veľa rozprávala o Bohu, takže sa ostatní čudovali trpezlivosti, ktorú jej Pán dával. Terézia je človek z mäsa a kostí, preto dodáva: "Keby však nepochádzala (trpezlivosť) z Božej ruky, zdalo sa nemožné, aby som mohla znášať toľko zla s takou spokojnosťou."

Boh jej cez utrpenie ukázal, ako môže zo zla získať veľa dobrého. Terézia sa v tomto ochrnutí a videní, ako s ňou v jej mladom veku zle zaobchádzajú pozemskí lekári, rozhodla obrátiť na nebo, aby ju uzdravili. "Túžila som po zdraví napriek tomu, že som to (ochrnutie) niesla s radosťou, a niekedy som myslela na to, že ak by som ako zdravá mala byť zatratená, je lepšie zostať v tomto stave. Napriek tomu som si však myslela, že by som Bohu poslúžila oveľa viac svojím zdravím. V tom spočíva náš klam, že sa úplne nepoddáme tomu, čo koná Pán, ktorý vie lepšie, čo je pre nás dobré."

Rehoľné sestry v kláštore sa niekoľkokrát pripravovali na jej smrť. Jedného dňa mladá karmelitánka nedokázala ani zdvihnúť viečka. Karmelitánky jej zavreli oči, mysliac si, že pre ňu už niet nádeje a že jej telo musí byť nejako uložené do rakvy. Z posledných síl sa Terézia rozhodla požiadať o pomoc svätého Jozefa. 

Terézia viac začala rozvíjať svoju zbožnosť počas svätej omše a osvedčené modlitby "lebo som nikdy nebola priateľkou iných pobožností, ktoré vykonávajú niektoré osoby, najmä ženy, s ceremóniami, ktoré som nemohla zniesť, a ich pritom uvádzali do zbožnosti." Ako sa neskôr ukázalo, neboli vhodné, lebo boli poverčivé a Terézia si vzala "za obhajcu a pána slávneho svätého Jozefa a začala som sa mu veľmi odporúčať." 

Na prekvapenie všetkých sa úplne uzdravila. Aj preto od tej chvíle až do konca svojho života všade šírila úctu k svätému Jozefovi. Bola presvedčená, že príhovor Ježišovho pestúna má veľmi zvláštny charakter: "Nespomínam si, že by sa bol ku mne obrátil chrbtom, keď som ho o niečo prosila. Veľké milosti, ktoré mi Boh udelil prostredníctvom tohto blaženého svätca, sú vecou, ktorá ma prekvapuje. Z akých nebezpečenstiev tela i duše ma vyslobodil!" 

Iným svätcom, ako sa zdá, udelil Pán milosť, že nám pomáhajú pri jednej potrebe, ale Terézia pri svätom Jozefovi nadobudla skúsenosť, že pomáha vo všetkých potrebách. Pán nám chce dať na vedomie, že tak, ako mu bol podriadený na zemi, tak aj v nebi koná, o čo ho svätý Jozef prosí. A o tejto skutočnosti môžu rozprávať aj ďalší, ktorým svätica navrhla, aby sa mu odporúčali. 

V Teréziinej dobe bolo bežné, že v kláštoroch jednotlivé sestry organizovali slávenie sviatku "svojho" svätca, ktorého si zvolili. Aj svätá z Avily sa usilovala sláviť jeho sviatok s najväčšou slávnosťou, "akej som bola schopná, ale skôr plná márnosti než ducha, lebo som chcela, aby sa tak dialo veľmi veľkolepo a nádherne, hoci s dobrým úmyslom." Chcela totiž všetkých presvedčiť, aby mali úctu k svätému Jozefovi aj preto, lebo "dušiam veľmi prospieva, keď sa mu odporúčajú". 

"Nepoznala som osobu, ktorá by k nemu mala pravú úctu a konala k nemu zvláštne pobožnosti, a nevidela by, ako pokročila v čnosti. (...) Zdá sa mi, že je to už niekoľko rokov, čo vidím, ako sa vždy uskutoční to, o čo ho v tom roku na jeho sviatok prosím. A ak je prosba trochu pokrivená, on ju narovná na moje väčšie dobro."

Aké sú teda duchovné plody utiekania sa k svätému Jozefovi? Terézia predovšetkým zdôrazňuje účinnosť modlitby adresovanej Ježišovmu ochrancovi. Nejde vždy o to, aby sme videli naplnenú túžbu alebo konkrétnu žiadosť, ale o vznikajúce uvedomenie si dobra, ktoré Ježiš praje každému človeku, i keď sa toto dobro často líši od toho, o aké sme žiadali. V tomto postoji svätej Terézie sa odhaľuje súhlas s Božím konaním, aby sa človek oslobodil od strachu z neprijatia konkrétnych darov, ktoré v danom okamihu často mylne považujeme za najdôležitejšie.

Bol to svätý Jozef, ktorý učil Teréziu z Avily, že Boh vypočuje naše žiadosti, aj keď nám nie vždy ponúkne to, čo sa nám zdá správne. Musíme však dôverovať Božej vôli, ktorá sa často rovná tichému súhlasu s láskou, ktorú človek v danej chvíli nedokáže úplne pochopiť.

Ako píše Terézia vo svojom životopise, veľké milosti, ktoré jej Boh prepožičal skrze tohto požehnaného svätca, sú obdivuhodné. A nikdy nepodnikla žiadnu prácu bez toho, aby sa svätému Jozefovi neodporúčala. K jeho úcte založila tiež mnoho kláštorov, ale neskôr, keď už bola Terézia prehlásená za svätú, niektoré kláštory zmenili názov svätého Jozefa na názov svätej Terézie. Musela teda "zaúradovať" aj z neba.

Len čo kláštory zmenili svoje názvy, Terézia sa zjavila sestre v kláštore v Avile a nariadila jej, aby jej kláštory ihneď prijali späť názov svätého Jozefa, čím tak dala najavo, aby úcte milovaného svätca Jozefa bola na zemi daná prednosť pred jej úctou. 

Svätý Jozef, verný strážca Ježiša a manžel Márie, pozri na úzkosť môjho srdca. Som mučený a stratený. Vypros mi svetlo Ducha Svätého a pomoc, ktorú potrebujem, aby som mohol vždy a vo všetkom plniť Božiu vôľu. Dnes si ťa vyberám, v prítomnosti Ježiša a Márie, ako svojho anjela dobrej rady, aby si ma viedol vo všetkých mojich potrebách. Úpenlivo ťa prosím pre mnohé trpké utrpenia, ktoré ti zaťažili srdce počas tvojej pozemskej púte, aby si ma viedol. Amen.

Masima - Verím a Dôverujem