%20(1).jpg)
Vo francúzskej diecéze Seez v Normandii, sa v nádhernom parku Perche nachádza unikátna svätyňa, ktorú každoročne navštevujú tisícky pútnikov, ktorí sem prichádzajú hľadať útechu a nádej, alebo zverujú svojich milovaných zosnulých Panne Márii vysloboditeľke.
Večer 1. novembra 1876. Auguste Buguet zvoní na zvonoch v kostole Panny Márie z Mortagne-au-Perche v Normandii. Jeden zo zvonov sa uvoľní a po prelete klenbou, zanechávajúc tam svoj obrys ako dierovač, dopadne na zvonára a rozdrví ho. Deň po tejto nehode je brat zosnulého, kňaz, hlboko zasiahnutý náhlou smrťou a napíše: "Bože môj, dovoľ mi rozjímať o Tvojej dobrote. Pod strašným nešťastím som zdrvený smútkom. Iba Tvoja dobrota ma môže udržať v sebe." Hneď nato z jeho kňazského srdca vytryskne výkrik: "A jeho duša?" Nepoznajúc duchovný stav svojho brata v okamihu nehody, prosí: "Ó, Bože môj, povedz mi, že nás miluješ... Povedz mi, že si zachránil môjho brata." Je to úzkosť, ktorá je pre ľudské srdce najzrozumiteľnejšia, ale ktorá končí aktom odovzdania sa Bohu: "Všetko, čo sa deje, tá najmenšia udalosť, spadnutie vlasu, sa nedeje bez Božieho dovolenia alebo vôle a Boh nemôže chcieť ani dovoliť nič, pokiaľ to nie je pre naše dobro. Z toho usudzujem, že sa môžem úplne odovzdať Bohu."
Impozantná Bazilika Panny Márie z Montligeonu bola postavená na odľahlom mieste v Normandii na podnet francúzskeho vidieckeho kňaza Paula Josepha Bugueta (1843-1918). Dnes slúži ako svetové centrum modlitieb za duše v očistci. Je to sídlo medzinárodného diela zmiernych obiet, kde sa nesmierne množstvo ľudí modlí spolu s Pannou Máriou za duše v očistci, predovšetkým za tie, na ktoré si už nikto nespomína.
Zakladateľom svätyne je skromný vidiecky farár Paul Joseph Buguet, ktorý sa narodil 25. marca 1843 v Bellavilliers v Normandii. Jeho otec Jean-Michel Buguet bol výrobca drevákov a jeho matka Marguerite Bellanger bola pradiarka. Paul bol pokrstený nasledujúci deň.
Vo veku 12 rokov prijal 7. júna 1855 prvé sväté prijímanie vo farskom kostole Panny Márie v Mortagne v Normandii. Po štúdiu na kolégiu Saint-Éloi vstúpil v roku 1862 do Grand Séminaire de Séez a o štyri roky neskôr bol vysvätený za kňaza. Svoju prvú samostatnú pastoračnú činnosť začal 26. mája 1866 ako vikár v Sainte-Honorine-la-Chardonne, kde pôsobil do roku 1872, potom ho preložili do Saires-la-Verrerie, kde ako aktívny farár založil patronát pre mladé dievčatá a v roku 1875 dal postaviť novú faru.
O tri roky neskôr bol 1. augusta 1878 bol preložený do La Chapelle-Montligeon, najchudobnejšej a najzapadnutejšej dediny diecézy Séez, dedinky, kde sa viera postupne zatláčala do úzadia. Oblasť bola chudobná a odchod ľudí do mesta ohrozoval celý región. Staré tkáčske podniky, rozdrvené konkurenciou nových tovární, sa zatvárali. Mladí ľudia odchádzali do miest, kde bola ich viera vystavená ťažkej skúške. "Znepokojený touto núdzou, ktorá mi ukázala, že farnosť bude v budúcnosti opustená, trávil som dlhé chvíle pri nohách sochy svätého Jozefa a prosil som ho, aby ma inšpiroval k spôsobu, ako dať ľuďom prácu a chlieb bez toho, aby si museli ísť hľadať živobytie v mestách."
Za týmto účelom sa pokúsil o výrobu úpletu pre veľkého parížskeho výrobcu – no zlyhal. Potom o výrobu čipiek a bol to ďalší neúspech. Skúsil to s výrobou rukavíc, no po úspechu vynálezu stroja na výrobu rukavíc sa aj táto činnosť ocitla v úpadku. Ani tak sa však nevzdával. Vždy mu totiž ležali na srdci dve veci – práca na odstraňovaní chudoby svojich farníkov a osud zomrelých.
Pustil sa do obnovenia farnosti a práčovne, na námestí dal postaviť nádrž na zásobovanie pitnou vodou a dokonca plánoval vybudovať električkovú trať. Vo farnosti založil Združenie svätého Františka Saleského a Združenie pre šírenie viery a v roku 1885 aj Ružencové bratstvo.
Aby zabezpečil prácu pre svojich farníkov, stal sa tlačiarom a podieľal sa na ťažení hliny a kameňa. Predovšetkým však bol horlivým apoštolom a misionárom. Ale už pred svojím preložením do Montligeonu cítil, že by mal založiť dielo na pomoc dušiam v očistci.
V roku 1876 utrpel otec Buguet tri tragické úmrtia vo svojej najbližšej rodine. Najskôr zomrel jeho brat Augustus, na ktorého padol kostolný zvon susedného farského kostola v Mortagne a potom zomreli jeho dve netere, zdrvené smútkom po otcovej smrti. V tomto "znamení" cítil potvrdenie svojej myšlienky - založiť dielo na vyslobodenie duší z očistca: "Musím pracovať na oslobodení týchto duší ... Aby sa zmiernilo ich utrpenie v očistci, musíme konať pokánie tu na zemi. Od ranného vstávania až po večerný odpočinok – všetok zármutok, všetky starosti – to všetko môžeme obetovať na tento úmysel."
Navyše bol presvedčený, že opustené duše sa mu "revanšujú" tým, že pomôžu rozvíjať tlačiarenskú výrobu a tak poskytne prácu svojim chudobným farníkom: "Snažil som sa zladiť dva ciele - aby sa ľudia modlili za zanedbané duše a na oplátku od nich získať prostriedky na zabezpečenie živobytia pre robotníka." Tento cieľ mal dosiahnuť prozreteľným spôsobom.
Horlivý kňaz vo svojich kázňach neúnavne vyzýval ľudí, aby sa modlili za zomrelých. Sám zostal verný jednej svojej vnútornej intuícii: "Už dlhší čas som každý pondelok obetoval svätú omšu za najúbohejšiu dušu v očistci; pritom som cítil, že práve zásluhou týchto duší som získal veľa milostí."
V roku 1884 dostal úžasný nápad, ako by mohol svoje dva veľké úmysly spojiť: "Vyzývať k modlitbám za opustené duše, zbaviť ich trápenia odslúženou svätou omšou, v ktorej je obsiahnutá najväčšia zmierna obeta, a spätne, s pomocou týchto duší nachádzať prostriedky a cesty na zlepšenie života robotníkov. Toto som vo svojom vnútri vnímal ako ‚výmenný obchod‘, akoby obojstranné oslobodenie."
Ako potvrdenie tejto jeho domnienky bolo zvláštne znamenie. Jedného dňa obetoval v oratóriu, zasvätenom svätému Jozefovi, patrónovi dobrej smrti, svätú omšu a dostal v tomto smere "poslanie". K samotnému vzniku úžasného diela napomohla aj mimoriadna udalosť.
"Rád som v pondelok slúžil omšu za najopustenejšiu dušu očistca a cítil som, že tieto duše získavajú pre mňa veľa priazne." V máji 1884 prišla za otcom Buguetom neznáma žena, a požiadala ho, aby slúžil omšu na jej úmysly. "Jej tvár naznačovala, že má asi päťdesiat rokov, bola veľmi skromne oblečená, ako chudobná žena z ľudu, ale jej vystupovanie vzbudzovalo rešpekt a dôveru."
O osem dní neskôr slúžil otec Buguet omšu na jej žiadosť a prekvapene ju uvidel v zadnej časti kostola, oblečenú v nebesky modrých šatách s dlhým bielym závojom, siahajúcim až po pás. "Kto bola táto žena? Nikdy som sa to nedozvedel... Dlho sa modlila pred oltárom Preblahoslavenej Panny Márie." Potom sa otcovi Paulovi poďakovala za "jeho lásku k blížnym, s akou každý pondelok slúžil svätú omšu za tú najúbohejšiu dušu." Bolo to veľmi zvláštne, nikto, okrem neho, o tom dovtedy nevedel! Neznámu ženu videlo okrem kňaza Paula veľa ľudí, ktorí ju sledovali pohľadom, až pokým žena zrazu nezmizla.
Kňaz Buguet sa zdôveril s príhodou svojim najbližším priateľom - záhadná dáma ho chválila a ďakovala mu "za dobročinnosť, že každý pondelok slúžil omšu za najopustenejšiu dušu v očistci". To ho podnietilo, aby od tejto "návštevy" vypracoval stanovy Diela zmierenia.
Hlboko dojatý touto návštevou zostavil jednoduché stanovy zamýšľaného diela a prosil svojho biskupa o povolenie, aby ho mohol založiť, s cieľom "sláviť sväté omše za zomrelých pod ochranou Márie vysloboditeľky." Ako ročný členský príspevok by členovia platili jeden sou (dnes asi päť centov). "Môj dobrý otče, čo urobíte s jedným sou?" spýtal sa ho biskup. "Vaša milosť, bude to almužna chudobných," odvetil.
Biskup Trégaro súhlasil a v októbri 1884 podpísal schválenie stanov Združenia pre vyslobodenie duší v očistci: "Aj keď nebudete mať žiaden úspech, predsa len to bude záslužný čin; a ak Boh dá, nič nebude môcť vaše dielo zastaviť."
S cirkevným požehnaním začal farár Buguet svoje dielo v mariánskej kaplnke v starom dedinskom kostole St. Pierre, kde postavil sochu Panny Márie vysloboditeľky. Už čoskoro boli všetci jeho farníci zapísaní do tohto diela zmierenia, a tak zanietený farár chodil z dediny do dediny po celej diecéze, aby aj tam zapálil veriacich láskou a súcitom k zabudnutým dušiam v očistci.
Aj v susedných diecézach získaval veriacich, ktorí sa za členský poplatok, ktorý činil jeden sou, dávali zapísať do zoznamu tohto združenia. Na tlač zápisných formulárov, obrázkov a informačných letákov o tomto diele bola čoskoro potrebná malá tlačiareň, a tak starosť o duše v očistci priniesla farníkom dokonca nové pracovné miesta.
Dielo sa veľmi rýchlo šírilo, v priebehu troch rokov bolo známe v celom Francúzsku, jeho povesť zašla dokonca aj za hranice krajiny. V roku 1887 sa konala prvá slávnostná púť za sväté duše, pričom zvoleným dňom nebol sviatok Všetkých svätých, ale sviatok Panny Márie Pomocnice kresťanov, 24. mája.
Duše v očistci sa odmenili "rýchlosťou blesku". Apoštolát si vyžiadal vytlačenie bulletinu, ktorý mal informovať o duchovnej iniciatíve Montligeonu a otec Buguet mohol po niekoľkých neúspešných pokusoch konečne založiť tlačiareň a zabezpečiť prácu pre svojich núdznych farníkov. Začínalo sa skromne, kúpil sa použitý tlačiarenský stroj, robotníci sa naučili remeslu. Chýr sa však šíril a postupne sa rozširovala aj tlačiareň.
Jeden z prvých bulletinov, ktoré sa v tlačiarni vytlačilo, poukazoval na malú starostlivosť, ktorá sa vo všeobecnosti venuje večnému odpočinku zosnulých: "Drahí čitatelia, ani neviete, ako málo sa ľudia na svete zaujímajú o zosnulých. Keď syn a dcéra prelejú pár sĺz nad pozostatkami svojich rodičov, keď položia niekoľko vencov na hrob a – v dobrých rodinách – keď požiadajú o odslúženie omší za odpočinok ich duší, myslia si, že si splnili svoju povinnosť voči nim."
Otec Buguet zároveň pochopil, že k dielu je potrebný nielen sekretariát a organizovaná starostlivosť o pútnikov, ale predovšetkým väčší kostol. S pevnou dôverou v Božiu prozreteľnosť a v orodovanie duší v očistci začal plánovať veľkú svätyňu, ktorá mala vzniknúť na okraji dediny uprostred polí. Aby zozbieral potrebné prostriedky na projekt, precestoval Európu, ba dokonca i Severnú Ameriku.
Jedného letného dňa v roku 1894 navštívil zakladateľ Diela svojho biskupa, aby ho oboznámil so svojou myšlienkou: "Vaša Milosť, rád by som postavil nový, väčší kostol pre najopustenejšie duše očistca." Biskup sa pýtal, koľko peňazí už vyzbieral na stavbu a otec Buguet odvetil, že 50.000 frankov. "Nuž, môj drahý otče, keď budete mať 100.000 frankov, môžete začať.“
Znepokojený kňaz sa vrátil do Montligeonu, kde ho čakal list od jednej dámy z Paríža, v ktorom ho pozývala na návštevu, aby si odniesol dar, ktorý mu chcela dať. Ten dar bol presne 50.000 frankov!
Prekvapený biskup dal povolenie na začatie stavby a jej výsledkom je rozsiahla bazilika na otvorenom poli v tvare latinského kríža, dlhého 74 metrov. Budovu lemujú dve veže a vo vnútri je nad hlavným oltárom umiestnená socha Panny Márie, ktorá má v náruči dieťa Ježiška, ktorého ponúka duši, znázornenej v ľudskej podobe, v momente vstupu do raja. Ďalšia duša zasa predstavuje pevné očakávanie neba.
Tak ako všetky Božie diela, ani toto neobišli protivenstvá. Protiklerikálne noviny často útočili na otca Bugueta, tiež bol kvôli veľkým sumám peňazí, ktoré vynakladal na stavebné práce a na slávenie omší obvinený zo žoldnierstva, ale táto ohováračská kampaň ani tak nič neovplyvnila.
Naopak, pápež Lev XIII. povýšil 9. júna 1895 jeho dielo na materské dielo všetkých svetových združení, ktoré sa ujímajú duší v očistci. Na celom svete sa v zmysle diela zmierenia z Montligeonu ročne slávili tisíce svätých omší za duše v očistci.
V roku 1916 sa dielo konečne mohlo presťahovať do nového Kostola Panny Márie Osloboditeľky. No už v priebehu nasledujúceho roka monsignor Buguet vážne ochorel a 14. júna 1918 zomrel na vyčerpanie v Ríme v Taliansku. Jeho telo našlo posledný odpočinok v krypte baziliky v La Chapelle-Montligeon.
Viacerí pápeži prejavili veľký záujem o nezvyčajné pôsobenie francúzskeho vidieckeho kňaza. Aj Giuseppe Roncalli, neskorší pápež Ján XXIII., bol – ešte ako apoštolský vizitátor v Bulharsku – od roku
1929 členom tohto bratstva.
Otec Paul Joseph Buguet získal od pápeža Leva XIII. a svätého Pia X. zaslúžené cirkevné pocty, vrátane titulu monsignor, ale jeho pokora nebola tým urazená. Aj napriek cirkevnej hodnosti zostal jednoduchý, s familiárnym až veselým tónom hlasu. "Všetko sa deje modlitbou pokorného človeka," hovorieval, "Boh žehná plánom človeka, ktorý sa modlí a pokoruje." Na otázku, ako dokáže realizovať svoju prácu, museli sa uspokojiť s touto jeho odpoveďou: "Modlím sa a zvyšok urobí dobrý Pán."
Toto obdivuhodné dielo zmierenia vzniklo v čase, keď Cirkev veľmi poľavila vo svojej starostlivosti o duše v očistci. Farár Buguet zomrel v roku 1918, rok nato, čo Panna Mária vo Fatime učila modliť sa za tých, "ktorí najviac potrebujú milosrdenstvo," a pár mesiacov pred koncom prvej svetovej vojny, v ktorej 15 miliónov ľudí – často nepripravených – našlo svoju smrť.
Modlitba za najviac zabudnuté duše v očistci
Mária, zmiluj sa nad dušami, ktoré čakajú v utrpení na očistenie od svojich hriechov a nemajú nikoho na zemi, kto by na ne myslel a modlil sa za ne. Dobrá Ježišova Matka i naša Matka, vnukni mnohým kresťanom naplnených láskou myšlienku, aby sa za ne modlili a hľadaj vo svojom materinskom srdci spôsoby, ako ich pozdvihnúť.
Matka ustavičnej pomoci, zmiluj sa nad najopustenejšími dušami v očistci. Milosrdný Ježiš, daruj im večný odpočinok. Amen.
Masima - Verím s Dôverujem
