%20(1).jpg)
Karmelitánska mníška, mystička a žiačka svätej Terézie od Ježiša, blahoslavená Anna od svätého Bartolomeja s veľkým úspechom presadzovala šírenie reformy bosých karmelitánov vo Francúzsku a Holandsku a tiež bola vyhlásená za "Osloboditeľku" Antverp v Belgicku, keď bolo Flámsko v jej dobe dejiskom stretom medzi katolíkmi a protestantmi.
Anna sa stala sekretárkou svätej Terézie, mala milosť vidieť nášho Pána, Matky Božej či svätého Jozefa, dostala dar bilokácie či poznanie duší, konala zázraky počas života aj po smrti a svojimi modlitbami vyprosila víťazstvo katolíkom vo vojne s protestantmi.
Anna od svätého Bartolomeja sa narodila 1. októbra 1549 ako Anna García Manzanas v Almendral de la Cañada ako predposledná zo siedmich detí manželov Alonsa Sáncheza a Maríe. Už od malička bola poučená o viere nielen počúvaním zbožného učenia svojich rodičov, ale aj tým, že ich videla správať sa ako vzorní katolíci. Svoje povinnosti voči Bohu brali tak vážne, že sa každé ráno spolu so všetkými deťmi zúčastňovali omše, aj keď v daný deň bolo potrebné vyriešiť vážne a naliehavé záležitosti.
Anna, zvyknutá prikladať nadprirodzeným skutočnostiam ich skutočný význam, vždy cítila silnú príťažlivosť k Nebu a hlboký odpor k hriechu. Keď mala tri roky, vypočula si rozhovor svojich starších sestier, ktoré ju mala strážiť. Sestry sa bavili o trojročnej Anne. Jedna vravela, že keby Anna dnes zomrela, išla by ako pokrstená a nevinná rovno do neba. Druhá sestra však oponovala, že keby žila ďalej, mohla by sa stať veľkou sväticou. "Teraz nie je schopná hrešiť a jej spása je zabezpečená, ale keď dosiahne sedem rokov a bude používať rozum, kto si môže byť istý, že neurazí Boha a nebude zatratená?" pýtala sa prvá zo sestier a hoci Anna vtedy celkom nechápala význam slov svojich sestier, s detskou úprimnosťou dostávala hrôzu pri pomyslení na dovŕšenie siedmich rokov, pretože to chápala ako osudný bod, v ktorom sa vystavuje riziku hriechu. Aj preto už ako dieťa konala pokánie, dlhé hodiny sa modlila a mala milosť vidieť dieťa Ježiška, ktoré ju často sprevádzalo.
Keď mala Anna desať rokov, jej rodičia zomreli a súrodenci ju poverili strážením rodinných stád. Z toho mala veľký úžitok, pretože v pokojnej samote polí k nej každý deň prichádzal Ježiško vo viditeľnej podobe a poskytoval jej takú duchovnú radosť, že pri jednej príležitosti prosila: "Pane, keďže si tu so mnou, nechoďme už tam, kde sú ľudia, ale poďme samy do hôr, lebo v tvojej spoločnosti mi nič nechýba." Božské Dieťa sa usmialo nad takouto láskyplnou prosbou; bez slova jej dal v hĺbke duše pochopiť, že to nie je Boží plán s ňou.
O tri roky neskôr sa rozhodli trinásťročnú Annu vydať, ale ona odmietala všetkých nápadníkov a prosila Boha, aby ju oslobodil od každého manželstva okrem jedného - manželstva s ním samotným. Vtedy jej Pán ukázal v sne rehoľu, do ktorej mala vstúpiť. Bol to kláštor bosých karmelitánok z Avily, ktorý nedávno založila slávna Matka Terézia od Ježiša. Keď sa súrodencom zmienila o svojom úmysle pridať sa ku karmelitánkam, bratia povedali, že karmelitánky založila "bláznivá žena menom Terézia" a trvali na tom, aby vstúpila k hieronymkám. Anna však trvala na svojom a medzi súrodencami vznikla hádka, počas ktorej ju jeden brat dokonca bodol.
Približne v tom čase mladá Anna vážne ochorela. Jej súrodenci a príbuzní sa preto rozhodli pomodliť novénu k svätému apoštolovi Bartolomejovi, aby jej vyprosili uzdravenie. 24. augusta 1570 bola Anna na sviatok apoštola odvedená do pustovne, zasvätenej svätému Bartolomejovi a zázračne sa uzdravila.
Svoje povolanie však mohla nasledovať až po ťažkých bojoch. Pomoc napokon našla u strýka, ktorý sa za ňu prihovoril a 2. novembra 1570 ju napokon odviedli do Avily. Svoj vstup do Karmelu opisuje takto: "Celú cestu plakali a takmer nič mi nepovedali. Bola som veľmi radostná, ale na druhej strane ma tak trápili zlé pokušenia, až sa zdalo, akoby sa celé peklo spojilo, aby proti mne bojovalo. Neodvážila som sa o tom povedať ani slovo, pretože keby som to urobila, právom by povedali, že som blázon, keď som takto vstúpila do kláštora. Pri vstupnej bráne tá búrka zmizla, akoby mi niekto z hlavy sňal klobúk; bolo to, akoby som bola v nebi blaženosti; cítila som sa, akoby som celý svoj život strávila medzi tými svätými."
V kláštore svätého Jozefa v Avile bola Anna prijatá za laickú sestru a k svojmu menu si pridala meno svätý Bartolomej. Zodpovedná za materiálne potreby domu, dokázala spojiť bohatý vnútorný život so svojou neúnavnou starostlivosťou o sestry komunity a s radosťou na seba brala aj tie najťažšie úlohy. Napriek tomu ju na začiatku noviciátu neúprosne postihla skúška, ktorá tak často postihuje tých, ktorých chce Boh zdokonaliť zvláštnym spôsobom: citeľná prítomnosť nášho Pána, ktorú cítila od dievčenského veku, úplne prestala.
Jej prvé stretnutie s tou, ktorá mala byť svetlom na jej ceste, sa odohralo keď bola ešte novickou, v júli 1571. Keď ju veľká svätá Terézia prvýkrát uvidela, prejavila takú spokojnosť, akoby čakala na dušu, ktorá by bola napojená na tú jej. Po chvíli analýzy novicky ju vrúcne objala a prijala Annu do svojich osobných služieb. Svätá Terézia sa jej počas troch rokov, ktoré žila v tomto kláštore, stala pre Annu obrovským vzorom.
Toto obdobie bolo začiatkom dlhej cesty, ktorú tieto dve svätice spoločne prešli. Keď svätá Terézia v roku 1574 odišla do Sevilly, Anna ju nemohla nasledovať kvôli ťažkej chorobe, ktorá ju celkom unavovala aj v konaní bežných povinností, ktoré nemohla plniť a cítila sa zbytočná. No zároveň zatúžila celkom sa venovať Bohu a preto ho požiadala, aby ju uzdravil, alebo vzal z tohto života. "Toto teraz nie je pre teba vhodné, ešte budeš znášať veľa námahy v spoločnosti mojej priateľky Terézie," dostala odpoveď. No ani napriek tomuto utešujúcemu sľubu sa jej zdravotný stav nezlepšil. Ako sa to stáva len špeciálne vyvoleným dušiam, Ježiš od nej žiadal nový prejav dôvery a odovzdania sa.
Keď sa svätá Terézia vrátila do Avily, napriek tomu, že Anna bola stále chorá, prikázala jej, aby prevzala miesto ošetrovateľky a hoci Anna sotva dokázala stáť na nohách, okamžite poslúchla a prosila nášho Pána o pomoc. Ježiš prejavil potešenie z tohto aktu podriadenosti tým, že jej zjavil a nielenže jej dal silu liečiť choré sestry, ale osobne sa ujal starostlivosti o jednu z nich. O niekoľko dní neskôr sa všetci chorí uzdravili a s úžasom hovorili o oddanosti a zručnosti novej ošetrovateľky.
Tento Boží dar jej umožnil pomáhať svojej svätej matke Terézii pri nespočetných príležitostiach so zdravotnými problémami, ktoré ju trápili, najmä v posledných rokoch života, keď po zlomení ľavej ruky potrebovala neustálu pomoc. Tieto okolnosti poznačili Anninu dušu zvláštnym spôsobom, ako potvrdila vo svojich pamätiach: "Bolo to pravé nebo slúžiť jej, ale najväčším utrpením bolo vidieť ju v bolestiach."
Výnimočná príležitosť byť so svätou Teréziou sa ešte viac zvýšila, keď sa Anna stala jej sekretárkou. Hoci nevedela čítať ani písať, stačilo, že jej učiteľka prejavila túžbu pomôcť s bohatou korešpondenciou a Anna s dôverou, že jej Boh poskytne potrebné prostriedky, sa ponáhľala Terézii pomáhať. Požiadala ju o niektoré texty, aby mohla napodobniť jej písmo a ešte v ten istý deň sa zázračne naučila písať, keď napísala list, ktorý jej Terézia nadiktovala.
4. októbra 1582 zostala svätá Terézia na smrteľnej posteli. Cítila, že sa blíži jej posledná hodinka a tak sa vyspovedala, prijala viatikum a zomrela so spočívajúcou hlavou v náručí vernej Anny, ktorá sa o ňu vo dne v noci starala.
V roku 1591 bola Mária od svätého Hieronyma menovaná za priorku kláštora v Madride, aby zastavila rastúce nezhody medzi mníškami, a vzala so sebou Annu. V roku 1595 ju zasa vzala do Ocañy, kde zostala do roku 1598. Tam sa odohrala jej posledná časť života.
Vo svojom životopise, ktorý napísala z poslušnosti, o tomto pobyte píše: "Na Štedrý večer som zostala po rannej svätej omši uzobraná a bol mi ukázaný môj príchod do Francúzska. (...) Náš Pán sa mi ukázal ako vtedy, keď kráčal svetom - s veľkou krásou a majestátnosťou, no aj zarmútený a dal mi pochopiť veľkú bolesť, ktorú cítil."
Pán Ježiš sa dotkol jej pleca a povedal: "Dcéra, pomôž mi. Pozri sa na duše, ktoré sa mi strácajú vo Francúzsku." Potom jej ukázal, ako celé kráľovstvo a okolité krajiny horia herézami a veľkými hriechmi. Dôsledky z tohto videnia boli Annina horiaca láska k tým dušiam a dušiam všetkých blížnych.
Z poslušnosti prijala čierny závoj na znamenie, že už nie je len obyčajnou laickou sestrou, a bola spolu s ďalšími rehoľníčkami vyslaná do Francúzska, aby tam založila Rád bosých karmelitánov. Po splnení tejto úlohy pokračovala na ceste do Flámska, kde zostala 62-ročná Anna až do 17. októbra 1611. Hneď potom sa vybrala do Antverp, hoci mala isté obavy, ale náš Pán sa jej znovu zjavil a utešil ju: "Neboj sa, lebo toto založenie bude časom žiariť ako pochodeň, ktorá vydáva veľké svetlo."
26. októbra dorazila so svojimi sprievodcami do Antverp, kde sa 6. novembra uskutočnila slávnostná inaugurácia kláštora, presne podľa pokynov tereziánskej chudoby: "Prišli sme sem v takej chudobe, že sme si požičali len 50 florenov a otcovia jezuiti nám dali prostriedky na odslúženie prvej omše, keďže sme nemali nič."
Anna sa právom nazýva osloboditeľkou Antverp, pretože sila jej príhovoru dvakrát zachránila toto mesto. V roku 1621 ukončili španielske a holandské vojská prímerie a obnovila sa vojna. Anna zvýšila svoje modlitby a pokánia za španielske a katolícke víťazstvo proti holandským heretikom, pre Božiu slávu a dobro duší.
V decembri 1622 zaútočili holandské vojská na mesto, ale nerátali s mníškou, ktorá sa obetovala a horlivo sa modlila za víťazstvo katolíckej viery, a prehrali.
Priorka o tejto udalosti rozprávala: "Noci trávila v modlitbách a volala k Bohu za tieto potreby, rovnako ako v tú noc, keď Holanďania chceli prísť a dobyť Antverpy. Pred spaním nám všetkým v zbore s veľkou horlivosťou hovorila, že pre lásku Božiu by sme sa mali dobre modliť a naliehať na Boha za tieto veci Jeho Cirkvi. Opakovala to s takou silou, že sme sa zľakli a mysleli sme si, že dostala správu o tom, že sa chystá nejaký veľký krok. Keď sme sa jej na to pýtali, povedala, že to nevie, ale že Boh jej dal tohto ducha. Od druhej hodiny ráno sa modlila, až kým som ráno nešla do jej cely, prv ako som zvyčajne išla do zboru. Keď som vošla, povedala mi: ‚Ach, dcéra! Som taká unavená! Moje telo sa zdá byť vyčerpané. Musí to byť nejaká veľká zrada, pretože sa zdá, že som celú noc bojovala a podľa sily, ktorú použili, aby ma prinútili modliť sa, v momente, keď som chcela spustiť ruky, ktoré som zdvihla, aby som volala k Bohu, mi vždy hovorili, aby som sa modlila viac, viac, viac.‘"
Ďalší útok sa zopakoval 13. októbra 1624. Annine listy, odtlačky a tiež vreckovky, či iné veci ktorých sa dotkla, či požehnala, sa považovali za relikvie a mnohí vojaci si ich niesli so sebou dôverujúc modlitbám tejto Kristovej nevesty.
Ale v tom istom roku 1624 sa začali prejavovať aj prvé príznaky Anninho odchodu do neba. Dostala mozgovú príhodu, z ktorej sa už nikdy celkom nezotavila aj napriek liečbe najlepších lekárov a najúčinnejších dostupných liekov. Hoci bola prakticky donútená pohybovať sa štvornožky, ani tak sa nevzdala modlitieb a práce. Tento jej stav trval dva roky, počas ktorých zintenzívňovala svoje spojenie s Pánom.
4. júna 1626 sa jej stav opäť zhoršil a 7. júna prijala posledné pomazanie. Po svätom prijímaní zostala asi pätnásť minút v extáze a potom bez zjavného napätia či bolesti zomrela. Katarína od Krista mala zjavenie o jej smrti dávno predtým. Vtedy, ešte žijúcej svätej Terézii napísala list o zjavení smrti blahoslavenej Anny: "Pán mi dal v modlitbe pochopiť, že všetci svätí a celá Trojica, Matka Božia a naša svätá Matka a učiteľ, najsvätejší otec svätý Jozef boli s ostatnými pannami pri jej čele a keď jej požehnaná duša opustila telo, išla priamo do neba za nebeského spevu všetkých svätých a anjelov."
Telo "svojej španielskej svätice" si prišlo uctiť mnoho ľudí, takže ho mníšky bez dovolenia preniesli k prijímaciemu okienku, aby sa ho veriaci mohli dotknúť, pobozkať či podávať zbožné predmety. Počas týchto dní odznievali tisíce modlitieb ruženca a do Antverp prichádzali vozy z Bruselu, Monsu a iných miest.
Prvý zázrak sa stal, keď Anna od svätého Bartolomeja nebola ešte ani pochovaná. Dva roky posadnutá žena bola oslobodená od démona v antverpskom kostole augustiniánov, keď na ňu položili relikviu, ktorou sa dotkli tela blahoslavenej. Zápisy z procesu uvádzajú, že zázraky pokračovali a oblečenie, posteľ a veci, ktoré používala, vydávali nadprirodzenú vôňu, aj keď boli niektoré na skúšku vypraté v bielidle.
Proces blahorečenia vyvrcholil 29. júna 1735 po tom, čo pápež Klement XII. potvrdil, že Anna žila životom hrdinských cností a vymenoval ju za ctihodnú. Boli preskúmané dva zázraky, ktoré sa jej pripisovali, a ich schválenie viedlo k jej blahorečeniu: Prvý zázrak sa týkal zázračného uzdravenia otca Leopolda zo svätého Jána Krstiteľa z chronického mozgového abscesu spojeného s meningitídou. Druhý zázrak sa týkal uzdravenia francúzskej kráľovnej Márie de' Medici z dlhotrvajúceho a ťažkého záchvatu týfusu a na základe týchto zázrakov blahorečil pápež Benedikt XV. Annu 6. mája 1917.
Blahoslavená Anna mala aj dar bilokácie: Keďže vedela, že jej spovedník otec Ján od svätého Cyrila sa blíži k smrti, modlila sa zaňho a zrazu sa pri ňom ocitla a odporučila jeho ošetrovateľke vhodný liek. Chorý muž potom o niekoľko dní neskôr prišiel do kláštora, aby jej poďakoval.
Mala tiež dar poznania duší, ktorý používala na modlitbu za iných a rady rehoľníkom a laikom bez toho, aby jej povedali o svojom probléme.
Počas života vykonala aj niekoľko zázrakov, napríklad rozmnožila peniaze, ktoré jej dal obchodník, a uzdravila sestry z melanchólie, horúčky, bolesti zubov a hlavy.
Trpela útokmi a pokušeniami od diabla, ktorého dokonca videla v podobe obrovského psa v kuchyni v Avile. Postavila sa mu na odpor a povedala mu, že sa ho nebojí a že by radšej mala v kláštore sedem démonov ako len jedného muža, načo diabol zmizol v komíne. Znova ho porazila modlitbou a ako odmenu videla svätého Jána Evanjelistu, svätého Jozefa, svätého apoštola Jakuba a svätého Bartolomeja požehnať dom liatím svätenej vody.
Bola milujúcou dcérou Panny Márie, ako sa dozvedáme zo zápisov v jej životopise: "Kedysi dávno som bola na sviatku Vianoc, modlila som sa a klaňala som sa ranám na nohách Ježiša Krista. A napadlo ma: ‚Teraz, Pane, prichádzaš ako dieťa, a ty na kríži. Čo mám robiť, keď ťa vidím stále takého, ó, dieťa?‘ A v tej chvíli sa mi zjavila Panna Mária s dieťaťom v náručí a ukázala mi ho, nahého a maličkého, ako ho drží vo svojom posvätnom lone, a na jeho maličkých nohách boli poznačené rany, ako vredy s kvapkami krvi, ktoré akoby na nich dopadli ako klince, ktorými mali byť poznačené."
O svojej oddanosti a častom stretávaní sa so svätými píše: "Od detstva som mala úctu k slávnemu svätému Jozefovi, svätému Jánovi Krstiteľovi, svätému Františkovi, svätému Bernardovi a archanjelovi svätému Gabrielovi a ku každému z nich som sa každý deň modlila Otčenáš a Zdravas Mária a trikrát k jedenástim tisícom panien, ktoré som prosila, aby strážili moju čistotu (...) Raz, v deň svätého Jozefa, som vstala a začala som sa modliť, hovoriac, že keďže som chorá, je mi ľúto, že nemôžem sláviť jeho sviatok tak, ako by som si priala. Potom mi slávny svätý Jozef predstavil všetky milosrdenstvá, ktoré mu Boh preukázal od jeho detstva, z čoho som bola taká utešená a povznesená, že keby mi nebol pomohol, veľmi by mi uškodil. A keď speváci začali spievať omšu, bola som bez seba."
Masima - Verím a Dôverujem
