%20(1).jpg)
Ekvádorská panna a dominikánska terciárka bola známa svojou charitatívnou štedrosťou a prísnou oddanosťou Ježišovi Kristovi, pričom žila panenský a prísny život modlitby a pokánia. Jej oddanosť modlitbe a umŕtvovaniu tela bola silná a viedla ju k rozhodnutiu žiť ako členka Tretieho rádu svätého Dominika v Peru, kde zostala do svojich posledných dní života.
Narcisa sa narodila 29. októbra 1832 v malej dedinke San José de Nobol v Ekvádore ako šiesta z deviatich detí statkárovi Pedrovi Martillovi a jeho manželke Josephine Morán. Obaja boli hlboko veriaci, pričom Pedro, obdarený bystrým intelektom a veľkou pracovitosťou, nazhromaždil značný majetok. Bol veľmi oddaný Mariane de Jesús a svätému Hyacintovi.
Keď mala Narcisa šesť rokov, jej matka zomrela tak musela prevziať väčšinu domácich prác, a staršia sestra ju pomedzi povinnosťami učila čítať a písať, ale tiež hrať na gitare, pliesť, vyšívať, šiť a variť. U Narcisy sa prejavil veľký hudobný talent, aj preto sa jej modlitba často zmenila na pieseň, pričom precíteným spevom odovzdávala srdce Tomu, "ktorý si ho skutočne zaslúžil", ako sama hovorila.
Sedemročná Narcisa pristúpila 16. septembra 1839 k sviatosti birmovania a začala si jasne uvedomovať svoje povolanie k svätosti. Často sa zvykla do hájika neďaleko domu, aby tam nerušene rozjímala o božských pravdách. Strom guaya, pri ktorom sa modlila, je teraz významným pútnickým miestom.
Časom si svoju izbu v rodičovskom dome premenila na malé oratórium, rozhodla sa napodobňovať otcovu obľúbenú svätú, ktorú si zvolila za patrónku, Marianu de Jesús a plne sa stotožnila s povolaním obete. Prijala prísnu cestu pokánia, aby sa dôvernejšie spojila s trpiacim Ježišom Kristom.
Narcisu každý vnímal ako ohľaduplnú, láskavú a veselú dievčinu s jemnou povahou. Susedia milovali toto mimoriadne dobré, poslušné dievča, ktorá rada pomáhala s domácimi prácami, neštítila sa charity, mala súcit s chudobnými a bola zbožná. Krásna mladá žena s modrými očami a svetlými vlasmi sa ukázala ako vynikajúca katechétka. Nemohla v sebe udržať oheň božskej lásky a rada ho prenášala na svoju rodinu a deti zo susedstva.
V januári 1852 zomrel jej otec a 19-ročná Narcisa sa presťahovala do Guayaquilu, kde našla ubytovanie u známej rodiny, žijúcej neďaleko katedrály. Práve tu začala svoje poslanie pomáhať chudobným a chorým a starostlivosťou o opustené deti. Aby si zabezpečila financie na svoju misiu a zároveň prispela na živobytie svojim súrodencom, našla si prácu krajčírky.
Po roku 1868 sa presťahovala do Cuency, kde chodila od domu k domu a žila u každého, kto ju prijal, aby si zachovala súkromie a popri šití sa mohla venovať modlitbe a pokániu, niekedy aj v spoločnosti Mercedes de Jesús Molina.
V roku 1865 jej duchovný vodca ochorel a v roku 1868 zomrel. Vtedy ju miestny biskup pozval k bosým karmelitánkam, ale presvedčila sa, že jej povolanie je iné rázu. Narcisa, poháňaná túžbou po väčšej dokonalosti sa v júni 1868 presťahovala do Limy. Poradil jej to jej nový duchovný vodca, františkán Pedro Guala. Ubytovala sa v dominikánskom kláštore El Patrocinio, hoci nebola členkou rádu. Narcisa tu dodržiavala náročný osemhodinový program modlitby a rozjímania v tichu a samote. Okrem toho sa prísne postila a často ju bolo vidieť v stave extázy. A hoci ani jej sa nevyhli duchovné skúšky, Pán ju obdaril mimoriadnymi darmi a ukázal jej, aký príjemný je jej život aj uprostred nich.
Jedného dňa Pán zjavil Narcise od Ježiša, že jej skon sa blíži a 24. septembra 1869 zažila na sviatok Panny Márie Milosrdnej po svätom prijímaní extázu, v ktorej ju náš Pán so svojou Matkou vyzvali, aby si vyprosila zvláštnu milosť. Pokorná Narcisa prosila o večnú spásu niekoľkých ľudí a vyslovila tiež želanie vojsť do nebeského kráľovstva.
Koncom septembra 1869 dostala Narcisa vysoké teploty. Predpísané lieky jej nepriniesli veľkú úľavu, ale ona aj tak pokračovala vo svojom bežnom živote až do konca novény, keď sa s radosťou zúčastnila svätej omše na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie 8. decembra 1869.
Narcisa vo svojom poslednom liste poďakovala svojim priateľom v Guayaquile, najmä Doñe Silvanii Gellibert, ktorej odkázala svoj kajúci kríž. Ľudia na celom svete sa v tom čase modlili za blížiaci sa vatikánsky koncil, ktorý zvolal pápež Pius IX. a ktorý sa mal začať 8. decembra.
Večer sa rozlúčila s rehoľníčkami, ktorým povedala, že sa chystá na veľmi ďalekú cestu. Sestry to brali ako žart. Krátko nato sestra, ktorá mala na starosti požehnanie ciel na noc, informovala predstavenú, že v cele sestry Narcisy od Ježiša svieti mimoriadne svetlo a vychádza z nej veľmi príjemná vôňa. Predstavená sa išla presvedčiť a zistila, že 37-ročná sestra Narcisa od Ježiša zomrela. Verí sa, že obetovala svoj život za ekumenický koncil, ktorý mal definovať dogmu o pápežskej neomylnosti.
Neskôr vysvitlo, že Narcisa zložila súkromný sľub večného panenstva, chudoby, poslušnosti, uzavretosti, pôstu o chlebe a vode, denného prijímania, spovede, umŕtvovania a modlitby. Všetky tieto sľuby verne dodržiavala. Žila v neustálom spojení s našim Pánom Ježišom Kristom, mala neochvejnú vieru a obdivuhodnú nádej. Lekári žasli, že dokázala žiť z takého malého príjmu jedla.
Dlhú dobu bolo možné pozorovať na tele Narcisy známky pružnosti a vône. V Lime sa začala uctievať ako svätá, už krátko po jej smrti sa pútnici začali modliť pri jej hrobe. Rovnako ju uctievali aj obyvatelia Guayaquilu a Noboly. Sestry z kláštora si uchovávali pamiatku na jej cnosti a s najväčšou úctou strážili jej hrob, až kým jej prakticky neporušené telo nepreviezli v roku 1955 do Guayaquilu.
Proces jej blahorečenia sa začal 8. júla 1965 na základe zhromaždenia dokumentácie, ktoré sa vykonalo od 26. septembra 1961 až do 10. júla 1962. Formálne predstavenie kauzy sa uskutočnilo za pápeža Pavla VI. 27. septembra 1975. 23. októbra 1987 bola Narcisa vyhlásená za ctihodnú, keď pápež Ján Pavol II. uznal jej hrdinské cnosti.
Zázrak, ku ktorému došlo na jej príhovor, bol nielen vyšetrovaný v procese blahorečenia, ale tiež schválený lekárskymi expertami ako zázračné. Ján Pavol II. schválil tento zázrak 7. marca 1992 a o niekoľko mesiacov neskôr, v októbri 1992 blahorečil Narcisu od Ježiša na Námestí svätého Petra.
Druhé zázračné uzdravenie sedemročného dieťaťa z vrodenej vady v roku 1992 na Narcisin príhovor bol 4. októbra 2002 potvrdený Kongregáciou. Pápež Benedikt XVI. schválil zázrak 1. júna 2007 a 12. októbra toho roku Narcisu kanonizoval.
Masima - Verím a Dôverujem
