%20(1).jpg)
Maria Filippetto si do denníka jedného dňa napísala: "Chcem si Ježiša vziať pohladením, bozkom a úsmevom, chcem sa mu predstaviť s „nádhernou kyticou ruží a ľalií v rukách a do stredu týchto kvetov chcem vložiť svoje srdce, ktoré bije a horí láskou pre Ježiša... chcem sa stať Ježišovým Baránkom."
Jej zdravotný stav sa znovu rozkolísal a tak sa stále konali modlitby za jej úplné uzdravenie. V tomto rozkolísaní - raz bol jej stav perfektný, raz úbohý - sa chýlil ku koncu rok 1924. Rodičia sa vtedy obrátili o radu k novému profesorovi a ten navrhol liečbu inzulínom. Pretože to bola v medicínskom svete novinka, musela sa liečba podstupovať v nemocnici.
Maria prišla do nemocnice 3. januára 1925 s obľúbenými knihami a ručnými prácami, na stôl si postavila obrázok Božského Srdca Pána a na nočný stolík podobizeň svätej Terezky Ježiškovej. Hneď v prvý deň ju navštívil duchovný správca nemocnice, ktorému sa zverila s túžbou denne prichádzať k svätému prijímaniu a odovzdala sa do Božej vôle.
V nemocnici zostala 20 dní, ktoré boli s útrapami, ale aj plné zvláštnych milostí. Matka napísala list ctihodným karmelitánkam v Lisieux a tie sa začali modliť novénu k svätej Terezke Ježiškovej. Marii aj jej mame priniesol superior každé ráno eucharistického Ježiša, čo bola pre Mariu novinka. Prijímať Pána Ježiša denne! Nesmierna milosť, ktorej sa necítila hodná, ale Pána prijímala s hlbokou zbožnosťou a čerpala z neho silu znášať bolestnú liečbu s trpezlivosťou.
Superior k nej každý večer prichádzal, aby jej dal požehnanie a Maria, ktorá už dlhší čas nemala spovedníka, mu otvorila svoju dušu. Otec Aristide Enea Spilimbergo sa stal jej vodcom a s jemnou opatrnosťou ju uvádzal do začiatkov duchovného života. Mariin charakter a občasne hrdá povaha sa pod jeho vplyvom stal jemnejší, prudkosť ustupovala a častejšie víťazila miernosť. Aj inzulínová liečba priniesla zdanlivé zlepšenie a mohla sa vrátiť do školy.
Ale ešte predtým sa 15. februára 1925 rodina opäť zasvätila Božskému Srdcu. Zasvätenie vykonal o. Spilimbergo a zásvätnú modlitbu čítala Maria. Od toho okamihu sa celkom zanietila horúcou láskou k nemu a predsavzala si, že obetuje všetko, len aby sa mu zaľúbila a nikdy mu nič neodoprela.
11. júla dostala vysokú horúčku a profesor po vyšetrení stanovil u Marii dve diagnózy - buď je to tuberkulóza kostí a v tomto prípade sa už nič nedá robiť, alebo ide o studený vred a potom bude nutné celý trup obaliť do sadry. Následná rádioskopia tuberkulózu vylúčila a Mariu čakala bolestná operácia bez narkózy. Bola však statočná aj vtedy, keď chirurg niekoľkokrát ponoril 20cm skalpel do hlbokej rany, aby z nej odstránil hnis. Trpela, v rúčke zvierala medailku z úst jej vychádzali zbožné vzdychy. Lekár matke netajil že operácia bola nutná, ale veľmi veľká rana sa bude len veľmi pomaly hojiť. Niet teda dôvod na nádej.
Maria vo chvíľach úľavy s úsmevom pozerala na svojho Ježiša: "Ježišu, rob so mnou čo chceš, ale daj mi silu, aby som dobre a z lásky k tebe znášala každé zlo." Raz v noci, keď nemohla pre veľkú horúčavu vonku spať, povedala mame: "Keď trpím, ste mi všetci nablízku, trpíte so mnou, ale v týchto strašných nočných chvíľach je mi tiež nablízku Ježiš. Ó, keby si vedela, ako ho pri sebe cítim, ako som s ním spojená, keď ma rany pália. Ja trpím, bolesť je požehnaním, mamička, poďakujme spolu Ježišovi." A predsa sa napriek úsudkom lekárov Mariin stav rýchlo zlepšoval. Veľmi vďačná Srdcu Ježišovmu, velebila ho za všetky milosti a za každú pomoc v tejto bolestnej skúške.
31. decembra si zapísala do denníka: "Zasa minul jeden rok. Minul sa rýchlo, vyplnený toľkými skúškami i nekonečnou radou útech. Ježiš posiela kríže vyvoleným dušiam, teda aj ja som jeho malá vyvolená. Bolesti a utrpenie ma k nemu najviac pripútali, naučila som sa Ho o čosi lepšie milovať. Chcem sa mu zapáčiť tým, že sa učiním podobnou malým deťom, ku ktorým bol taký dobrotivý, aj mňa potom pohladí a bude milovať. Iste, nie som schopná veľkých vecí, ale vynasnažím sa, aby som záhradku svojej duše dobre vyčistila, pestovala v nej vonné kvety len pre Neho - kvietok dobroty, bylinku poslušnosti, čistoty a vľúdnosti. Potom pozvem Dieťatko Ježiša, aby sa hral v mojej záhradke. Pane Ježišu, ktorý si obdaril milosťami svätú Teréziu Ježiškovu, svätú Ruženu z Limy a toľko iných svätých, daj aj mne milosť milovať ťa nadovšetko."
Rok 1926 začína zápisom do denníka jedinej strelnej modlitby: Sladké Srdce môjho Ježiša, daj, aby som ťa viac a viac milovala! Počas rekonvalescencie bola často sama, jej mama učiteľka musela chodiť do práce a tak si čas krátila rôznymi drobnými prácami, pričom vo vnútri sa zaoberala zdokonaľovaním sa, aby sa stala čoraz milšou Pánovi. Aj preto prosila o pomoc svoju ochrankyňu svätú Terezku Ježiškovu, a tiež svätého Alojza, no predovšetkým svoju nebeskú Mamičku. "Prosila som svätého Alojza, aby mi dal svoje krásne cnosti, aby ma učinil takou dobrou, ako bol on. (...) Často sa utiekam k Madone, aby mi u Ježiša vymohla, aby som sa stala lepšou ovečkou, pokornou, miernou, trpezlivou."
Dni plynuli, Maria dostala po dlhej odmlke nového spovedníka otca Rosiho, pod ktorého vplyvom stúpala k vrchu dokonalosti a v srdci roznecovala stále mocnejšie svätý plameň apoštolátu. V tých dňoch priniesol jej brat misionársky letáčik za Albánsko. Maria v tom čase chodievala na kratšie prechádzky a niekedy využila aj električku, na ktorú jej mama dávala peniaze. Aby pomohla úbohým Albáncom, prešla cestu pešky a ušetrené peniaze potom dala bratovi na misiu.
Po Vianociach znovu ochorela a 29. januára vravela otcovi Rosimu, že je pripravená trpieť pre Ježiša. Mala podstúpiť novú operáciu a znovu bez narkózy! Maria, celkom odovzdaná Ježišovi, tlačila si k prsiam svoj krížik, z ktorého čerpala silu a zákrok zvládla výborne. "Aký dobrý je Ježiš," povedala matke po operácii, "ako zázračne mi pomáhal zniesť túto bolesť! Ja som trpela, ale ty si mamička trpela oveľa viac. Ježiš nám obom dal toľko sily, ďakujme mu, velebme ho spolu!"
Jej duša sa ustavičným utrpením stále viac očisťovala, osvojila si nadpozemskú miernosť, túžila zostať stále malou, navždy skrytou obeťou, ktorá sa Pánovi ponúka za spásu duší, ktorí nechceli poznať Ježiša, nemilujú ho a urážajú ho. "Ježišu, nehľaď na nich, pohliadni na mňa, ktorá ťa tak veľmi miluje," rozopla ruky na kríž, aby s ním a pre neho zomrela láskou.
11. februára sa po svätom prijímaní zasľúbila skrze ruky Panny Márie sľubom panenstva: "11. február. Dnes, vo sviatok Madony Lurdskej som sa pri príležitosti návštevy Ježiša v mojom srdci celkom zasvätila Márii, zložiac sľub panenstva. Aká radosť byť pod stálou ochranou Márie, drahej nebeskej Matky, byť jej dcérkou, môcť sa stúliť do jej náručia, privinúť sa na jej prečisté lono! Ó Mária, nauč ma ísť priamou cestou, učiň ma dobrou a čistou ako si ty! Svätá Panna, skry ma pod svoj plášť a daj, nech ťa stále viac milujem!"
Zákerná choroba nabrala rýchly postup a Maria vo výlevoch lásky často Pánovi opakovala: "Rozpomeň sa, že som tvojou malou obeťou, že túžim zachrániť duše!" Veľké a ťažké bolestné krízy sa opakovali a Maria, ktorá sa narodila na Veľký piatok pre túto zem, mala v tento Veľký piatok, ktorý bol pre ňu posledný, zdieľať umučenie Ježiša a zakúsiť celú horkosť Kalvárie.
Utrpenie už nebolo len telesné, ale aj duševné. Jej dušu napĺňal zmätok, myšlienky sa kalili a údy jej čiastočne ochrnuli. Maria zomierala... chápala, že sa blíži koniec. "Ježišu, Ježišu, odním tento kalich," šepkala užialená matka hľadiac prosebne na sošku Božského Srdca.
Prítomný duchovný otec Rosi utešoval Mariu slovami o Ježišovi, nebeskej Matke a o nej samotnej, malej hostii, ktorá svojím utrpením zachráni veľmi veľa duší. Maria sa pri jeho slovách usmievala.
Na Veľkonočnú nedeľu ohlasujú zvony slávu Vzkriesenia a do duší vnášajú aj svetlú radosť po týchto minulých ťažkých, čiernych dňoch. Malá Maria Ježiškova, ako ju nazval duchovný otec, sa usmievala, bola šťastná, že pri tejto zvlášť bolestnej skúške smela trpieť spolu s Ježišom, byť účastná jeho smrteľného zápasu. Dôkazom lásky jej úplného sebaodovzdania sa v jej srdci ešte viac rozhorel plameň, zatiaľ čo slabučké telo prepadalo skaze. Maria si vážnosť svojho stavu uvedomovala.
Začal máj a malá Maria Ježiškova ho chcela prežiť pri nohách svojej nebeskej Matky a uviť jej nový veniec z ruží. Každý večer sa s mamou modlí ruženec, ale už počas dňa nazbierala veľa kvetín. Jej útrapy narastali a s nimi rástla jej radosť v utrpení. Počúva mamu, ktorá jej predčítala zbožné myšlienky a šeptala modlitby. Nezmenená poloha a nehybnosť sa stali veľkou mukou, ale nič na sebe nedala poznať.
Jej stálym spoločníkom bol aj otec Rosi: "Môžeš vykonať oveľa viac dobrého, ako ktorýkoľvek kňaz. Koľko duší môžeš priviesť k Ježišovi obetovaním svojich bolestí," hovorí jej. "Tvoja duša je belšia ako závoj, ktorý ťa zahaľuje. Keď máš v srdci Ježiša, si ako malá žijúca monštrancia svojho Boha." Maria odpovedala: "Plniť Božiu vôľu je veľmi ľahké. Jednoducho sa vrhnete do Ježišovej náruče a necháme ho konať. Potom každá naša starosť zmizne a všetko sa stane takým samozrejmým."
Apoštolka Božského Srdca napriek svojim bolestiam dokázala utešovať iných. Ich slúžka, žijúca spolu s nimi v dome 20 rokov, bola veľmi zarmútená smrťou svojho dvojročného vnúčika. "Neplačte, je anjelom v nebi, nevidíte ho, ale istotne je vám nablízku. Chcete uctiť jeho pamiatku? Vykúpte pohanské dieťa a dajte mu meno svojho vnúčika, ktorý sa tomu poteší," vravela jej Maria.
Maria už zreteľne cítila svoj blízky koniec, ale ostatných nezarmucovala, zdôverila sa iba mame: "Až budem v raji, budem stále blízko pri svojej nebeskej Mamičke, ale budem pozerať aj na vás dole. Budem v nebi stále prosiť Ježiša za vás a Božskému Srdcu "ukradnem" pre vás mnoho milostí." Potom sa zasmiala: "To už nebudem kradnúť, pretože v nebi pominú prikázania. Smrti sa nebojím, je začiatkom života. Tu na zemi cítim Ježiša, ale nevidím ho, v nebi budem na neho pozerať, budem ho milovať a zostanem mu vždy nablízku."
Ku krutým bolestiam sa pridružila aj vysoká horúčka a kolísavý tep, malá mučeníčka nemala ani na okamih úľavy, napriek tomu nedáva na sebe znať, ako veľmi trpí. Každý májový deň pri úkone denného obetovania samej seba, žiadala od Ježiša a Márie výmenou za niektoré duše. Posledný deň však priam zaútočila: "Ježišu, urob so mnou čo chceš. Moja nebeská Mamička, obetujem ti svoje muky, bolesti dnešného dňa nech sú stuhou, ktorá zviaže všetky kvety, čo som pre teba nazbierala v tomto krásnom mesiaci, ale na výmenu mi daj jednu dušu, pošli ešte dnes "veľkú rybu" pátrovi Rosimu." Ježiš a Mária jej modlitbu vypočuli.
Pri západe slnka vstúpil Páter Rosi do chrámu k pobožnosti ruženca. Podišiel k nemu muž a žiadal ho o rozhovor. Páter súhlasil a vravel mu o malej skrytej hostii, ktorá trpiac na lôžku sa modlí, aby sa duše vrátili k Ježišovmu Srdcu. Pohnutý muž požiadal o svätú spoveď. Neskôr vyšlo najavo, že bol celých štyridsať rokov vzdialený od Boha. Páter Rosi ešte v deň oznámil Marii, že Ježiš skutočne poslal "veľkú rybu" o ktorú prosila. Rozžiarene zvolala: "Ježišu, aký si dobrý! Tak rada trpím pre teba!"
1. júna požiadala Maria o prijatie sviatosti umierajúcich a pátrovi Rosimu sa zdôverila, že chce byť celá Ježišova, dokonale čistá, celkom mu odovzdaná. Túži prijať Pána tiež touto formou, preto prosí, aby jej poslúžil sviatosťou umierajúcich. Mala len jednu starosť, aby sa jej otecko nezarmútil a preto prosila, aby sa aspoň pre túto chvíľu nikto o ničom nedozvedel.
Páter zostal prekvapený, ale privolil. "Áno, áno, Maria, veľmi dobre, ale povedz mi, nebojíš sa smrti?"
"Ó vôbec, otče, smrť ma nedesí," odpovedala s úsmevom, "nebojím sa smrti, príde po mňa Ježiš. Ako by som sa mohla báť Ježiša?" Páter Rosi sa neskôr vyjadril, že ešte nikdy nevidel takú hlbokú vnútornú radosť. Na malej Marii už nebolo nič pozemského, bola ako anjel, rovnako čistá a plná svätej lásky, ako sú anjeli.
3. júna opäť prijala Telo Pána, a neskôr, o 10,00 ju navštívil lekár, pričom vôbec nepobadal, že sa blíži katastrofa. Mariu o 14,00 náhle zachvátila zimnica. Matka jej podala liek a dala zavolať otca Rosiho a lekára. Keď prišiel duchovný otec, dlho sa s ňou rozprával, udelil jej rozhrešenie a plnomocné odpustky.
Jej stav sa každou minútou zhoršoval, úľavu jej neprinášali ani časté injekcie, ani vdychovanie kyslíka. Koniec sa blížil. Páter sa jej pýtal, či chce ešte raz prijať sväté viatikum. Nadšená Maria súhlasila: "Áno, otče, prineste mi ho a dajte mi všetko čo môžete." Kňaz odišiel a Maria sa medzitým rozprávala s mamou, ale rýchlo sa vyčerpávala. Keď sa o. Rosi vrátil, už nemohla prijať Ježiša a tak dojatý položil hostiu na Mariinu hruď, preložil cez ňu jej ručičku a ponechal ju tam až do jej posledného výdychu.
Maria žila ešte dve a pol hodiny, obklopená všetkými svojimi drahými, a zahrnutá otcovskou starostlivosťou pátra Rosiho. Častejšie ju kropil svätenou vodou a modlil sa strelné modlitby a prosby. 6. júna o 21,00 vložila jej duša ruku do Ježišovej, aby ju odviedol k sebe.
Príbeh jej života sa neskôr v knižnej podobe dostal skutočne do celého sveta. Dalo by sa povedať, že tak, ako Maria konala apoštolskú misiu na zemi, teraz v nej pokračuje v podobe knihy. Maria ani po svojom odchode zo sveta nezostala nečinná, svedčia o tom ďakovné listy, za pomoc malej Marie.
Je ich neskutočne veľa, uvediem teda aspoň jeden z nich:
Nemôžem odolať túžbe, aby som nevyjavila milosť, ktorá mi bola udelená na príhovor malej Marie Filippeto. Mojej matke sa otvorilo na nohe niekoľko vredov, ktoré jej spôsobovali hrozné muky a hrozilo, že ochorie na rakovinu. Vredy sa počas niekoľko dní pokryli akoby kôrou a utvorili jednu, strašnú ranu v okolí ľavého členku. Pri pohľade na túto ranu som sa chvela hrôzou a srdce umieralo smútkom nad utrpením drahej matky. Sľúbila som, že uverejním uzdravenie, ak do troch dní nastane viditeľné zlepšenie. Vec zázračná! Rana sa po troch dňoch tak dokonale zacelila, že nebolo ľahké rozoznať jazvu po nej od jaziev iných, menších rán. Spolu so svojou mamičkou ďakujem z celého srdca dobrému Bohu, ktorý mi na príhovor "malej Marie" udelil milosť, ktorá ma svojou veľkosťou až desí. V Mantove, 31. júna 1929, M. Cavalieri.
Masima - Verím a Dôverujem
