%20(1).jpg)
Cirkev si každý rok pripomína 17. februára zakladajúcich svätých Rádu služobníkov Márie, servitov. Rehoľníci tohto rádu sa riadia pravidlami svätého Augustína. Servitský rád bol založený siedmimi bohatými mužmi z Florencie a jeho zvláštnym cieľom je rozjímanie o bolestiach najsvätejšej Panny Márie.
V 13. storočí sa skupina siedmich mladých mužov z Florentského kráľovstva rozhodla vzdať svojho obchodníckeho života, majetku a pôžitkov sveta, aby sa venovali Bohu s osobitnou úctou k Panne Márii. Aby sa ich úmysel naplnil, vrúcne sa zverili Matke Božej s túžbou, aby bola ich ochrankyňou a sprievodkyňou na tejto ceste.
Alexis Falconieri, Bartolomej degli Amidei, Benedikt dell‘Antella, Bonfiglio Monaldi, Gerardino Sostegni, Giovanni Buonagiunta a Hugo Lippi-Ugoccioni na sviatok Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta 1233 zúčastnili svätého prijímania a keď po svätej omši vzdávali vďaku, každý z nich upadol do extázy. Boli akoby obklopení nadprirodzeným svetlom, uprostred ktorého sa im zjavila Panna Mária v sprievode anjelov, a každý z nich počul tieto slová: "Opusťte svet, uchýľte sa do samoty, aby ste mohli bojovať sami so sebou a žiť celkom pre Boha. Takto zažijete nebeskú útechu. Moja ochrana a pomoc vás nikdy nesklamú."
Keď precitli, každý premýšľal, čo by toto videnie malo znamenať. Bonfiglio, najstarší z nich napokon prerušil mlčanie a porozprával, čo videl a dodal, že je pripravený poslúchnuť volanie Panny Márie. Ostatní bratia tiež vypovedali o svojich zážitkoch a prejavili rovnaké odhodlanie.
Odišli za mesto Florencia, kde si na vrchu Monte Senario postavili pustovňu a kostol. Tam žili pustovníckym životom, ktorý prerušovali iba návštevy Florencie, kam sa vždy vybrali vo dvojici, aby si zabezpečili nejakú almužnu. Hoci ich biskup, ktorý sa o nich dozvedel, povzbudzoval, aby si založili rehoľný rád, sami sa na tento krok neodvážili. V trpezlivom čakaní sa modlili a v zmätených dušiach prosili o znamenie.
Pod hrebeňom hory, kde bola úrodná pôda, zasadili pustovníci vinič, ktorý na tretiu pôstnu nedeľu, 27. februára 1239 uvideli s čerstvými zelenými listami a strapcami zrelého hrozna. Siedmi bratia si nedokázali vysvetliť tento zázrak, ale rozhodli sa zveriť biskupovi. Tomu zjavilo nebo v sne výklad zázraku: sedem pustovníkov bolo sedem ratolestí mystického viniča, strapce boli tí, ktorí sa mali pridať k Rádu a bratia sa mali znovu, teraz ako rehoľníci, vrátiť do sveta. Bratia poslúchali božský hlas, nech k nim prichádzal v akomkoľvek podaní, ale ešte predtým sa oddali modlitbe.
Na Veľký piatok 13. apríla 1240, ktorý sa zhodoval so sviatkom Zvestovania Panny Márie, sa im večer v oratóriu znovu zjavila vo videní Panna Mária, obklopená anjelmi, ktorí niesli na rukách čierne rehoľné rúcha, knihu s Regulou svätého Augustína, zlatými písmenami napísaný titul Služobníci Márie a palmovú ratolesť. Panna Mária potom vzala do rúk habit a akoby ich doňho obliekala, vravela: "Prichádzam, milovaní a vyvolení služobníci, aby som splnila vaše túžby a vypočula vaše modlitby. Tu sú rúcha, do ktorých si želám, aby ste sa v budúcnosti obliekli, nech vám ich čierna farba vždy pripomenie kruté bolesti, ktoré som cítila kvôli ukrižovaniu a smrti môjho jediného Syna. Regula svätého Augustína, ktorú vám dávam ako formu vášho rehoľného života vám získa palmu, pripravenú v nebi, ak mi budete verne slúžiť na zemi." Vízia sa potom skončila.
Nebolo to však všetko, Matka Božia sa v rovnakú hodinu zjavila florentskému biskupovi, aby mu oznámilo to, čo aj siedmim služobníkom. Biskup sa potom radostne vybral do Monte Senario a ustanovil ich rád, každému dal rehoľné meno a povzbudil ich k prijímaniu nových členov. Tiež ich nabádal, aby sa pripravili na vysvätenie, na čo ho všetci, okrem Alexisa Falconieriho poslúchli. Alexisovu pokoru, zostať iba bratom, nie kňazom, totiž nič nemohlo prekonať.
V auguste 1241 zomrel pápež Gregor IX. a nestihol formálne potvrdiť rád. Jeho nástupca Celestín IV. síce prechovával voči servitom veľkú úctu a náklonnosť a navštívil ich aj na Monte Seanrio, ale po svojom zvolení žil iba dva týždne a rád zasa nebol úradne potvrdený. Stolica zostala po jeho smrti takmer dva roky prázdna, až kým v júni 1243 nebol zvolený Inocent IV., ktorý vyslal Petra z Verony, dominikána, neskôr známeho ako svätý Peter mučeník, ako inkvizítora so severného Talianska, aby potlačil herézu katarov a popritom sa čo-to dozvedel o živote rehoľníkov na vrchu Monte Senario.
Keď medzi došiel, rozprávala sa s Monaldim a Falconierim a potom sa s nimi vrúcne modlil. Počas modlitby mal videnie, v ktorom sa mu zjavila Panna Mária, zahalená v čiernom plášti, pod ktorým ukrývala rehoľníkov. Potom videl anjelov, zbierajúcich ľalie, medzi ktorými bolo sedem extra belostných ľalií, ktoré Svätá Panna od nich prijala a vložila si ich do náručia. Keď svätec precitol, bol presvedčený, že Rád je od Boha, čo oznámil aj pápežovi.
Kto boli títo siedmi zakladatelia servitského rádu?
Bonfiglio bol známy obchodník. Ako člen bratstva Laudesi chodil pravidelne do chrámu, aby s oddanou dušou a milujúcim hlasom spieval hymnusy a chválospevy na počesť Božej Matky, až kým ho jedného dňa nezavolala. Vtedy opustil rodinu, mesto, majetok aj pocty a s ostatnými vystúpil na vrch Monte Senario, kde ho spolubratia zvolili za predstaveného.
Bartolomej sa v mladosti venoval obchodovaniu s vlnou, a látkami, zhromažďoval majetok a hľadal slávu, lichôtky a lásku. Keď bol s obchodovaním na vrchole, aby spolu s ostatnými obchodníkmi zabezpečili majetok, vynašli zmenku a banku. Ale jeho nepokojné srdce hľadalo naplnenie. Keď mu Panna Mária otvorila srdce Božej láske, všetkého sa zriekol a odišiel s ostatnými do pustovne. Z vrchu schádzal len preto, aby priniesol útechu a vykupiteľskú pomoc chudobným a trpiacim, ako pokornú obetu služby Milosrdnej Matke. Jedného dňa na ceste z mesta späť do pustovne vošiel do jaskyne, ohnutý pod ťarchou toľkej bolesti a ľudskej biedy a tam aj zomrel.
Benedikta požehnal Pán melodickým silným hlasom a práve vďaka spievaniu Panne Márii stretol šiestich priateľov, ktorí sa spolu s ním stali vo Florencii známi ako Trubadúri Nebeskej Kráľovnej. V komunite ho spolubratia ustanovili za zbormajstra. Vždy bol usilovným študentom Slova a hodiny venoval čítaniu Písma, preto ho bratia stanovili za Teológa a vybrali ho, aby ich zastupoval na koncile. Benedikt svojich bratov tiež povzbudzoval, aby zostúpili z hory a priniesli dobrú zvesť do okolia Florencie. Jeho život bol poznačený radosťou zo služby Kráľovnej a jej Synovi.
Giovanni mal 27 rokov, keď poháňaný túžbou pripodobniť sa Ježišovi Kristovi vystúpil v spoločnosti šiestich spolubratov na vrch Monte Senario. Jeho život bol poznačený bojom - jeho telo húževnato odolávalo túžbe po dokonalosti, zmysly horeli ako žeravé uhlíky a myseľ, rozdelená protichodnými myšlienkami bola ako roj včiel, ohrozujúce potrebné ticho na modlitbu.
Nepriateľ mu nedal oddych, zašiel dokonca tak ďaleko, že jeho činy prispôsobil osobným potrebám, aby ho prinútil vzdať sa nasledovania Krista.Giovanni však vytrval, ale pretože nedôveroval vlastnej sile, vložil dôveru v Pána a On mu prišiel na pomoc, ktorá bola zvlášť zjavná, keď sa ho raz pokúsili otráviť. Z tohto "atentátu" vyviazol bez ujmy vďaka ochrane Milosrdnej Matky.
Hoci bratia vedeli, aké prežíva pokušenie, vybrali si ho za zástupcu Bonfiglia ako vodcu komunity a utešený bratskou láskou sa s pokojným a štedrým duchom venoval službe. Raz po slávení eucharistickej obety pocítil, že ho volá Kráľovná, roztvoril ruky a povedal: "Tu som." Jeho telo, odeté do posvätného rúcha skĺzlo na dlažbu skromnej kaplnky na Hore a jeho duša vstúpila do radosti Pána.
Alexis pochádzal z rodiny, známej svojím bohatstvom a cnosťou. V mladosti sa tiež venoval obchodu a pre svoju veselú a spoločenskú povahu bol veľmi obľúbený. V jeho rodnej Florencii sa veľmi hlboko pestovala oddanosť Panne Márii, preto bol členom bratstva, ktoré sa pre počet členov a ich cností nazývalo Veľká spoločnosť. V tejto atmosfére, zahriatej modlitbou a oživenej spevom, si vytvoril úzke puto náklonnosti a priateľstva so šiestimi členmi, ktorí sa vyznačovali tým, že "celým svojím srdcom, dušou i mysľou milovali Boha a svojho blížneho" a vo svojom hlbokom súcite pomáhali núdznym vo všetkých duchovných a materiálnych potrebách.
Ako jediný zo siedmich zakladateľov sa nestal kňazom, najmä preto, že sa necítil hodný zastupovať Najvyššieho a Večného Kňaza. V pustovni viedol najhlbšie rozhovory lásky s Vykupiteľom a jeho Svätou Matkou. Z pustovne vychádzal iba preto, aby si vyžobral každodenné jedlo a prosil o pomoc pre študentov, ktorí sa na univerzitách pripravovali slúžiť Bohu ako služobníci Márie.
Alexis žil prísny, jednoduchý, kajúcny život v chudobnom oblečení z hrubej látky, spával na drevenej posteli s drsnou plachtou, živil sa zeleninou a horlivo sa modlil. Keď mal 110 rokov, jeho cela sa zaliala svetlom. Podišli k nemu anjeli v sprievode belasých vtákov, a utvorili kruh, v ktorého strede mu náš Pán v podobe krásneho dieťaťa ponúkol zlatú korunu. Takto prešiel zo smrteľného života do večného.
Gerardino bol v mladosti hrdým rytierom, milovníkom turnajov a pohodlného života. Jeho priateľ Hugo ho pozval spievať a tak sa pridal k ostatným trubadúrom, aby spevom oslavovali Kráľovnú nebies. Keď jedno Veľkopiatkové popoludnie cítil rovnako, ako ostatní šiesti bratia, že mu srdce búši nezvyčajným rytmom a duša sa kúpe v pokoji a milosti, dobrovoľne sa vzdal všetkého majetku a vystúpil na vrch Sonorio. Príroda im už pripravila pustovňu z jaskyne a s radosťou sa pustili do stavby bielej kaplnky na počesť Panny Márie.
Boh mu dal dar jasného a silného hlasu a túto charizmu vložil Gerardino do svojich služieb, keď nadšene a horlivo hlásal Dobrú zvesť o Kráľovstve. Jeho kázne mali vždy úspech aj vďaka modlitbám a pokániu jeho priateľa Huga a bratskej podpore spolubratov.
V jeden májový deň ho Kráľovná zavolala a on sa s radosťou vydal naproti nej. Do Pánovej radosti vstúpil v sprievode brata Huga, ich priateľstvo, ktoré ich spojilo v živote, ich nerozdelilo ani v smrti.
Hugo venoval celý svoj talent obchodu. Kupoval, predával, vymieňal florény a hromadil obdiv aj závisť. Nebol zlý, ale ani dobrý. Myslel podľa sveta, podľa vzorcov správania spoločnosti, v ktorej žil. Aj on chodil každý týždeň do kostola na bohoslužby spevu a chvály na počesť Panny Márie a Pánovo slovo začalo prenikať do jeho duše, až sa mu v srdci zakorenil nevýslovný pokoj.
Plynutím času sa potreba zmeny stávala čoraz naliehavejšou, bolo potrebné úplne premeniť jeho život a nasmerovať ho k trvalým hodnotám evanjelia. Všade okolo neho bola samá márnosť. Po zjavení Panny Márie zabezpečil dôstojnú budúcnosť svojej rodiny a zvyšok rozdal najchudobnejším, potom sa vydal do Monte Sonorio.
Iba modlitba a spev, ticho a práca a tiež dlhé rozhovory so Gerardinom a ostatnými bratmi prerušovali jeho dni. On sám sa uchyľoval k pokániu a košeli z konského vlasu, aby skrotil svoje telo a udržal bdelého ducha, až kým ho Pán nepovolal do svojho príbytku. Stalo sa tak v rovnaký deň, ako zomrel jeho veľký priateľ Geradino.
Masima - Verím a Dôverujem
