%20(1).jpg)
Prítomnosť otca Eustachia zostáva živá pre všetkých, ktorí ho poznali, alebo ich priťahuje jeho svedectvo a dielo. Svedčia o tom denné návštevy množstva ľudí pri jeho hrobe v Belo Horizont pri pamätníku Svätyne zdravia a pokoja.
Obraz blahoslaveného, na ktorom sa pozerá na každého jasným, pevným a prenikavým pohľadom, sa v Belo Horizont nachádza v mnohých domácnostiach. Jeho živé posolstvo vyjadruje pozornosť k chorým a chudobným ako charakteristický znak života, prežitého v nasledovaní Ježiša Krista.
Humberto van Lieshout, známy ako ctihodný otec Eustachius, sa narodil ako jeden z deviatich detí nábožensky založeným rodičom Guilhermovi a Elizabete van Lieshout, 3. novembra 1890 v holandskom Aarle Rixtel. Okrem Eustachia sa venovali rehoľnému povolaniu aj jeho dve sestry.
V deň jeho narodenia ho hneď aj pokrstili a o jedenásť rokov neskôr prijal v roku 1901 prvé sväté prijímanie. O tri roky neskôr bol v roku 1904 birmovaný a o rok neskôr vstúpil do seminára Kongregácie Najsvätejších Sŕdc.
V tej dobe bola mládež nadšená hrdinským svedectvom svojho krajana z Brabantska, rozdeleného regiónu medzi juh Holandska a sever Belgicka. Aj budúci kňaz Eustachius poznal hrdinské príbehy svätého Damiána z Molokai a v dospievaní ho čítanie jeho životopisu tak nadchlo, že netúžil po inom, ako sa stať misionárom - apoštolom malomocných.
10. decembra 1913 začal otec Eustachius svoj kanonický noviciát v belgickom Tremelo a o dva roky neskôr zložil 27. januára 1915 dočasné sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti ako rehoľník Kongregácie Najsvätejších Sŕdc a o tri roky neskôr zložil večné sľuby.
10. augusta 1919 prijal z rúk biskupa Henryho Hopmansa z holandskej diecézy Breda kňazské svätenie a začal slúžiť Božiemu ľudu v rôznych misiách v Holandsku. V roku 1920 vykonával kňazskú službu neďaleko Rotterdamu, kde sa staral o veľkú komunitu belgických rodín, ktoré boli nútené v roku 1914 opustiť svoju vlasť kvôli nemeckej invázii. Jeho záslužnu prácu bola taká významná, že dostal od belgického kráľa vyznamenanie za služby preukázané belgickým utečencom počas prvej svetovej vojny.
V roku 1925 sa otcovi Eustachiovi konečne naplnila túžba, keď sa 15. júla 1925 usadil spolu s dvomi rehoľníkmi z kongregácie v Brazílii, kde v Romarie, v regióne Triângulo Mineiro založili brazílsku Kongregáciu Najsvätejších Sŕdc. Otec Eustachius bol okrem toho farárom a staviteľom svätyne Panny Márie v opátstve Água Suja.
Otec Eustachius žil v Romarie do roku 1935 a slúžil aj farnostiam v Santana Indianópolis a São Miguel de Nova Ponte. Ako staviteľ súčasnej svätyne Panny Márie v opátstve Água Suja bol napriek protestom svojich farníkov preložený do São Paula. Farár sa tešil takej veľkej úcte medzi svojimi veriacimi, že keď ho preložili, dokonca obliehali farský dom a zablokovali cesty v meste, pričom zničili mreže na dobytok. Napriek tomu, aby si splnil svoju novú povinnosť, vydal sa pešo, až kým neprekročil hranice Água Suja.
Tak, ako Ježiš, Dobrý pastier, aj otec Eustachius obetoval svoj život za svojich farníkov, s osobitnou láskou k chorým a trpiacim. Postavil jaskyňu na počesť Panny Márie Lurdskej a sprístupnil svätenú vodu zmiešanú s vodou, ktorú si priniesol zo svojej púte do Lúrd počas dovolenky v roku 1935.
V knihe Vikár z Poá sa píše, že "farská práca pokračovala s najväčšou pravidelnosťou, pretože pútnici žiadali len svätenú vodu a nič viac". Postupne však, ako rástla sláva vody, prinášajúcej zdravie, rástla aj túžba ľudí vidieť na vlastné oči kňaza, hovoriť s ním a požiadať ho o požehnanie pre seba aj pre vodu. Od prírody láskavý kňaz sa im venoval v návštevnej miestnosti.
Príbehy o chorobách a nešťastiach, ktoré mu rozprávali vždy dojali jeho súcitné srdce. Návštevníkov utešoval a vždy ich požehnal. "Osobne odporúčal svätenú vodu", píše sa v knihe. Keď sa v Poá začali šíriť správy o "zázračných uzdraveniach", prichádzalo do mestečka čoraz viac ľudí, aby sa stretli s otcom Eustachiom. "Mal som veľmi ťažkú ranu na nohe, ktorá už bola rok stará a veľmi ma bolela. Bol som u lekára a bral som veľa liekov. Ale Boh mi pomohol, keď som sa dopočul o tomto drahom kňazovi z Poá. Vybral som za ním na úsvite a nastúpil som hneď na prvý vlak, ktorý išiel do Poá. Bolo 18,00, keď som sa k nemu dostal, moje číslo bolo 10.000. Povedal mi - umyte sa touto vodou a modlite sa k svätému Jozefovi. Hneď som uvidel veľký zázrak. Doma som potom s radosťou všetkým oznamoval veľký zázrak, ktorý som dostal z Božej vôle od otca Eustachia."
"Sláva otca Eustachia" však nehrala "do kariet" niektorým náboženským autoritám a tak 13. mája 1941 nariadili jeho vyhostenie a vyhnanstvo na farmu v meste Rio Claro, a tiež zmenu jeho mena na Otec José, čo prijal s poslušnosťou a pokorou.
Božia prozreteľnosť sa opäť postarala a otca Josého odhalili a na farmu začali prichádzať stovky ľudí. Situácia sa časom stávala čoraz ťažšou - jeho charizma a dary, silná výzva k obráteniu, jeho odvážne kázne a požehnania uzdravovania priťahovali davy. Sláva svätosti "vikára z Poá" sa rozšírila po celej krajine.
Otcovi Eustachiovi potom bolo zakázané pracovať vo všetkých hlavných centrách Brazílie a mohol sa zdržiavať iba v jednom z domov kongregácie. 13. októbra 1941 sa presťahoval do kláštora kňazov v Patrocínio a pôsobil v kaplnke Santa Luzia, aj to s vážnymi obmedzeniami. Veriacim sa mohol venovať a udeľovať im požehnania iba v spovednici, kde trávil denne sedem až osem hodín. Aj toto všetko prijal otec Eustachius bez najmenšej sťažnosti. Zostal tam však iba štyri mesiace - od októbra 1941 do februára 1942. V decembri 1941 napísal:
"Zúčastnil som sa duchovných cvičení a mal som radosť z toho, že som sa mohol intenzívne starať o svoju dušu a najmä odporúčať úmysly, ktoré odo mňa žiada toľko ľudí. Vďaka Bohu, každý deň som svedkom niektorých obrátení. Ľudí, ktorí žili dlhé roky ďaleko od Boha a Cirkvi, vidím sa vracať do náručia nášho Božského Majstra. Ako musí Srdce Ježišovo prekypovať pravou radosťou! A necítim sa menej šťastný z toľkých duchovných vzkriesení. Získavať duše, zmierňovať bolesť a utrpenie, to je môj veľký cieľ, inšpirovaný Bohom!"
Kongregácia Najsvätejších Sŕdc dostala úlohu ujať sa novej misie. Predstavený otec Gil bol mienky, že nová misia si vyžaduje niekoho, ako je otec Eustachius a vymenoval ho za farára v Belo Horizonte, ale ešte predtým bol vyslaný ako dočasný farár do mesta Ibiá, kde zostal necelé dva mesiace. Aj za takú krátku dobu tam po sebe zanechal projekt Svätého domu, ktorý dodnes nesie jeho meno.
V Belo Horizonte privítal otca Eustachia 7. apríla 1942 arcibiskup Antônio Cabral. Napriek jeho diskrétnemu príchodu ho v prvých dňoch vyhľadalo mnoho ľudí s prosbou o požehnanie uzdravenia v kaplnke Cristo Rei v štvrti Celeste Império. Kaplnka však bola veľmi ďaleko od františkánskeho kláštora, kde bývali kňazi Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a tak si otec Eustachius prenajal dom blízko kaplnky.
Ale jej kapacita pre čoraz väčší počet pútnikov nepostačovala a bolo nutné zaviesť systém lístkov s číslami. Starosta mesta Juscelino Kubitscheck, ktorý povedal, že "otec Eustachius so svojím heslom - zdravie a pokoj - oslovil všetky rodiny, od neho samotného až po najjednoduchších a najchudobnejších kresťanov", a ktorý sa považoval za požehnaného zázrakom, daroval farnosti pozemok, kde bol postavený kostol Najsvätejších Sŕdc.
Otec Eustachius potom povedal niektorým členom výboru pre výstavbu farského kostola: "Nedožijem sa konca vojny. Začal som s výstavbou kostola, ale nedokončím ho."
V auguste 1942 sa ľuďom v Belo Horizonte zdal otec Eustachius unavený a vyčerpaný. Napriek tomu išiel 23. augusta, ako každé iné ráno, slúžiť svätú omšu. Vošiel do sakristie, kde sa posadil na lavičku a omdlel. Lekárske vyšetrenie ukázalo, že má exantematózny týfus spôsobený uhryznutím kliešťom.
Hoci otec Eustachius predpovedal, že nebude dlho žiť, modlil sa, prijal sviatosť chorých a pokým čakal, až k nemu príde otec Gil, po ktorého návšteve úzkostlivo túžil, obnovil svoje rehoľné sľuby. Cítil, že smrť je blízko.
Otec Gil sa k nemu dostal 30. augusta 1943. Len čo ho otec Eustachius zbadal vo dverách, s veľkým premáhaním sa pokúsil vstať z postele. "Otec Gil, vďaka Bohu!" povedal pokojne a naposledy vydýchol.
Jeho pohreb bol skutočným triumfálnym pochodom. Jeho hrob na cintoríne Bonfim naďalej navštevovali veriaci a začala sa neustála púť k jeho hrobke spolu s výstavbou kostola, ktorý navrhol. V matrike farnosti si môžeme prečítať zápis z 30. augusta 1944: "Oslavovalo sa prvé výročie úmrtia otca Eustáquia, prvého vikára farnosti Najsvätejšieho Srdca. Za jeho dušu sa konali tri omše, ktorých sa zúčastnili tisíce ľudí. Veľké davy sa spontánne zhromaždili na cintoríne Bonfim, kde sa nachádzajú jeho pozostatky."
Výstavba Kostola Najsvätejších Srdcí sa stala skutočnosťou a ľudia ho s láskou začali nazývať "Kostol Otca Eustáquia". Po dokončení časti výstavby kostola boli pozostatky kňaza exhumované a v januári 1949 prenesené do hrobky vo vnútri kostola.
Neskôr bol v roku 2007 pripojený ku kostolu krásny pamätník. V jeho strede sa nachádza hrobka s pozostatkami otca Eustachia a vitráže zobrazujú momenty z jeho života a histórie. Toto miesto povýšil v roku 2014 metropolitný arcibiskup z Belo Horizonte, Dom Walmor Oliveira de Azevedo, na štatút Svätyne zdravia a pokoja.
Po smrti otca Eustachia mu bolo pripísané vyliečenie rakoviny, ku ktorému došlo v roku 1962 na príhovor otca Eustachia v prospech otca Gonçala Beléma. V roku 1998 bol proces zázraku ukončený a odoslaný do Ríma.
12. apríla 2003 uznal pápež Ján Pavol II. hrdinské cnosti otca Eustachia a udelil mu titul Ctihodný, pápež Benedikt XVI. ho 15. júna 2002 vyhlásil za blahoslaveného.
Otec Eustachius hovorieval, že jeho povolaním je "milovať Boha a viesť ostatných k láske k nemu". Blahoslavený Eustachius van Lieshout, oroduj za nás!
Prosba k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a Máriinmu, ktorú zložil otec Eustachius
Srdce Ježišovo, oceán dobroty, ustavičný prameň milosrdenstva, ráč vypočuť moje modlitby. Srdce Ježišovo, ktoré sa teší z prebývania s ľudskými deťmi a napĺňania ich požehnaním, ráč vypočuť naše modlitby. Srdce Ježišovo, naša útecha v súžení, liek v chorobe, úľava zo všetkých bied, vypočuj naše prosby.
Srdce Ježišovo, ktoré si z nežného a láskyplného súcitu vykonalo zázrak na svadbe v Káne, pomôž a uzdrav osobu, ktorú ti predstavujeme. Srdce Ježišovo, ktoré si prinavrátilo život dcére predstaveného synagógy, pomôž a uzdrav nášho chorého. Srdce Ježišovo, ktoré si zo súcitu s vdovou z Naimu vzkriesilo jej syna, pomôž a uzdrav nášho chorého. Srdce Ježišovo, ktoré si s viac než otcovskou láskavosťou nasýtilo päťtisíc mužov na púšti zo strachu, že omdlievajú, pomôž a uzdrav nášho chorého. Srdce Ježišovo, ktoré si ukázalo svoju moc a dobrotu uzdravovaním každej choroby a malátnosti, pomôž a uzdrav chorého, ktorého ti predstavujeme.
Srdce Ježišovo, ktorému je udelená všetka moc na zemi i na nebi, pomôž a uzdrav nášho chorého. Srdce Ježišovo, ktoré nerado trestáš, ale skôr odpúšťaš a vyslobodzuješ nás od zla, ktoré nás sužuje, pomôž nášmu chorému a uzdrav ho.
Pre muky, ktoré si pretrpelo v Olivovej záhrade, vyslyš nás, Božské Srdce.
Pre úder kopije, ktorý si prijal na kríži, odpovedz nám, Božské Srdce.
Pre svoju milostivosť a nekonečnú dobrotu, vyslyš naše modlitby.
Modlitba
Neodmietaj, premilé Srdce, milosť, o ktorú ťa prosíme. Neprestaneme ťa úpenlivo prosiť, kým nepočujeme tieto sladké slová: "Ja som tvoja spása. Chcem ťa uzdraviť." Ako môžeš odmietnuť našu prosbu, keď odpovedáš na všetko?
Odmietneš naše žiadosti, aj keď sa Tvoje Srdce tak ľahko dojíma?
Najsvätejšia Mária, najnežnejšia z matiek, skrze svoje štedré a súcitné Srdce, oroduj za nás, aby nám náš Pán udelil milosť, o ktorú Ho vrúcne prosíme.
Srdce Máriino, pomôž nám! Srdce Ježišovo, vypočuj nás! Amen!
Masima - Verím a Dôverujem
