%20(1).jpg)
Jeden z najvýznamnejších raných kresťanských svätcov, svätý Polykarp, bol žiakom svätého Jána, ktorý ho v roku 96 vysvätil za biskupa v tureckom meste Smyrna, no hoci bol krsťanmi veľmi milovaný, predsa neušiel mučeníctvu. Jeho slová: "Osemdesiatšesť rokov som slúžil Kristovi a On mi nikdy neublížil. Ako by som sa mohol rúhať svojmu kráľovi, ktorý ma vykúpil?" by mali byť zapísané v srdci každého kresťana.
Kresťania v Smyrne ho milovali úprimnou, veľkou láskou a tak si ho ctili, že za najväčšie šťastie považovali, keď mu mohli pomôcť vyzuť obuv a pri tom sa dotknúť jeho tela. Svätec veľmi horlivo bdel nad čistotou viery a každá odchýlka od Ježišovho učenia a jeho apoštolov, bola preňho najväčšou ohavnosťou. Neúnavne pracoval na obrátení pohanov a Židov a vďaka svojim kázňam sa mu to aj darilo. Jeho slová hlboko vnikali do sŕdc neveriacich a zapudilo bludy a temnosti.
Polykarp sa už v mladosti zdržiaval pri raných kresťanoch, ktorí ho poučilo o Kristovi a viere. Zvlášť sa priatelil so svätým Jánom evanjelistom, ku ktorému prechovával úprimnú lásku a ten ho ešte predtým, než bolo napísané Zjavenie svätého Jána, ustanovil za biskupa v Smyrne, čo bolo pred rokom 95. Polykarp zastával tento úrad takmer sedemdesiat rokov, o čom zasa podávajú svedectvo jeho učeníci svätý Ireneus a mučeník svätý Ignác.
Svätý Ireneus o ňom napísal: "Môžem udať aj miesto, na ktorom Polykarp sedel a učil. Môžem udať jeho príchody a odchody, celý spôsob jeho života, tvar tela, spôsob reči, ktorou sa prihováral k ľuďom a čokoľvek pripomínal o svojom zdržiavaní sa pri Jánovi a iných, ktorí videli Pána, o ich slovách a tiež o ich svedectvách, týkajúcich sa Pána. Aj o jeho učeniu a zázrakoch, ako to prijal od tých, ktorí videli Svetlo."
Kresťania prednej Ázie priľnuli po smrti svätého Jána apoštola k Polykarpovi a ctili ho ako svoje knieža. V roku 107 prišiel do Smyrny antiochijský biskup, svätý mučeník Ignác, ktorého cisár Traján odsúdil za korisť dravých zvierat a dal ho zviazať reťazami. Polykarp mu prejavil veľkú úctu tým, že pobozkal jeho reťaze. Svätý mučeník Ignác odporúčal do jeho opatery osirelú cirkev v Antiochii a Polykarp sa tejto úlohy svedomito ujal a na Ignácovu žiadosť aj sám napísal list kresťanom v Ázii, list, ktorý si podľa svätého Hieronyma raní kresťania vysoko cenili.
V roku 160 bol z Polykarpa už ctihodný starec. Vtedy putoval do Ríma, aby sa porozprával s pápežom Anicetom o niektorých sporných otázkach. Na Východe sa totiž veľkonočné sviatky slávili inokedy ako na Západe a práve túto nezrovnalosť chcel Polykarp vyriešiť. A hoci sa v tejto otázke s pápežom nedohodli, obaja sa rozlúčili v mieri s bozkom pokoja.
V tej dobe sa medzi kresťanmi a zvlášť v Ríme rozšírili rôzne bludárstva, ktorých sa Polykapr hrozil, ako píše svätý Irenej: "Keď začul kacírske učenie, zapchával si uši volajúc - Dobrý Bože, do akých časov si ma uchoval! - a hneď utekal z miesta preč. Jedného dňa sa stretol v Ríme s nebezpečným bludárom Marcionom, ktorý ho oslovil: "Poznáš ma?" Polykarp odpovedal: "Poznám, si dieťa satana."
Dôstojnosť a vážnosť staručkého Polykarpa, ktorý vtedy jediný mohol povedať o sebe, že dostal Kristovo učenie z úst samotných apoštolov, pôsobila na pohanov v Ríme tak hlboko, že sa ich veľa kajúcne vrátilo späť do Katolíckej cirkvi.
Svätý biskup riadil cirkev v Smyrne takmer sedemdesiat rokov a získal si takú úctu a lásku, že pre kresťanov bolo najväčším šťastím, keď mu mohli vyzuť obuv a dotknúť sa jeho tela. Dokoncia aj samotní pohania o ňom vraveli ako o obdivuhodnom mužovi.
Mnohí kňazi boli presvedčení, že práve k Polykarpovi sa vzťahujú slová, ktoré sú zapísané v Zjavení svätého Jána: "Anjelovi smyrnianskej cirkvi napíš: Toto hovorí Prvý a Posledný, ten, čo bol mŕtvy a ožil: 9 Poznám tvoje súženie aj tvoju chudobu - ale si bohatý -, i rúhanie tých, ktorí hovoria o sebe, že sú židmi, a nie sú, ale sú synagógou satana. 10 Neboj sa toho, čo máš trpieť. Hľa, diabol niektorých z vás má uvrhnúť do väzenia, aby ste boli skúšaní; a budete desať dní v súžení. Buď verný až do smrti a dám ti veniec života." (Zjv 2, 8-10)
Polykarp dokonal svoj požehnaný život mučeníckou smrťou. Za vlády cisára Marka Aurelia sa v Malej Ázii začalo prenasledovanie kresťanov, ktoré sa v roku 166 nevyhlo ani v Smyrne. Mnohí kresťania boli zajatí, trápení hroznými mukami, po ktorých boli usmrtení. O tomto prenasledovaní a zvlášť o mučeníckej smrti svätého Polykarpa máme hodnovernú správu v liste, ktorú zakrátko po jeho umučení napísala cirkev v Smyrne.
Keď sa mnohí pohania obrátili, ostatní to dávali za vinu Polykarpovi: "Preč s bezbožníkmi! Hľadajte Polykarpa!" Svätec sa dopočul, že ho chcú zajať a napriek tomu chcel zostať v meste, ale veriaci ho úpenlivo prosili, aby odišiel na menší statok za mestom a tam býval s niekoľkými kresťanmi. Svätý biskup sa tam dňom i nocou modlil za všetkých kresťanov na zemi. Tri dni predtým, než ho zajali, mal počas modlitieb videnie, že horí jeho poduška, na ktorej mal položenú hlavu a prorocky predpovedal: "Mám byť upálený zaživa."
Pohania ho po troch dňoch hľadania našli. Keď ich Polykarp uvidel, so slovami, nech sa stane vôľa Pána k nim podišiel a rozprával sa s nimi. Vojaci sa divili jeho vysokému veku a vytrvalosti. Potom prikázal, aby im dali najesť a napiť a poprosil ich, aby mu dovolili hodinu sa modliť. Po dokončení modlitby, v ktorej si spomenul na všetkých, ktorých poznal a tiež na celú katolícku cirkev, posadili ho na osla a viedli do mesta. Bola práve Biela sobota.
Cestou stretli mestského zmierovacieho sudcu Herodesa a jeho otca Niketesa. Vzali ho na svoj voz a začali ho nahovárať, aby sa zriekol Krista: "Či je zlé hovoriť cisárovi Pane, nasypať kadidlo a konať, čo je s tým spojené a takto si zachovať život?" Polykarp spočiatku nereagoval, no keď doňho stále hučali, vyriekol: "Nespravím, čo mi radíte!" Na čo sa naňho oborili tvrdými slovami a zhodili ho z voza, a pri páde si zlomil nohu. On sa však zo zeme, akoby sa mu nič nestalo a radostne kráčal ku amfiteátru, kde jeho prítomnosť spôsobila veľký huriavk.
Mnohí prítomní kresťania počuli, ako sa pri jeho príchode ozval hlas z neba: "Polykarp, posilni sa a vzmuž sa!" Keď sa potom postavil pred prokonzula, ten sa ho spýtal, či je Polykarp a keď prisvedčil, začal mu dohovárať, aby zaprel Krista a napomínal ho: "Vyhlás, že cisár je pán a prepustím ťa." Polykarp odpovedal: "Ja uznávam za svojho Pána iba Ježiša Krista, Syna Božieho."
"A čo stratíš, keď pred cisárovým oltárom obetuješ trochu kadidla? Zriekni sa svojho Krista a zachrániš si život," presviedčal ho ďalej, na čo mu svätý Polykarp obdivuhodne odpovedal: "Osemdesiatšesť rokov slúžim Ježišovi Kristovi a On mi nikdy neublížil. Ako by som sa mohol rúhať svojmu kráľovi, ktorý ma vykúpil?"
Prokonzul sa nevzdával a trval, aby prisahal na cisárovu šťastenu. Ale svätý biskup stál na svojom - je kresťan. Prokonzul mu pohrozil, že ak sa nepodvolí, dá ho predhodiť dravým zvieratám. "Nech prídu," odvetil Polykarp. Prokonzul sa mu potom vyhrážal, že ho nechá spáliť, na čo dostal od svätého odpoveď: "Hrozíš mi ohňom, ktorú horí hodinku a rýchlo zhasína, určite nepoznáš oheň budúceho súdu a večného trestu, ktorý je prichystaný pre bezbožníkov. Čo však meškáš, rob ako sa ti páči."
V tej chvíli začali ľudia kričať: "Toto je vodca kresťanov, ten, čo zakazuje uctievanie našich bohov. Upáľte ho!" Prokonzul ich poslúchol a vyniesol nad ním rozsudok smrti. a všetci tí nepriatelia nášho svätého náboženstva išli priniesť drevo z pecí a dielní, aby zapálili hranicu a upálili ho.
Len čo sudca vyhovel ich žiadosti a odsúdil Polykarpa na smrť upálením, hneď sa rozutekali po drevo, aby pripravili hranicu. Nanosili veľkú kopu dreva a položili na ňu Polykarpa. Kati ho chceli priviazať reťazami na kôl, ale on im povedal: "Prosím, nechajte ma takto, lebo Pán mi dá odvahu znášať toto trápenie bez toho, aby som sa mu snažil uniknúť." Tak mu len zviazali ruky za chrbtom.
Polykarp zdvihol zrak k nebu a modlil sa: "Pane, všemohúci Bože a Otec milého a požehnaného Syna, Ježiša Krista, skrze ktorého sme ťa poznali, Bože anjelov a mocností a stvorenstva a celého pokolenia spravodlivých, ktorí žijú pred tvojou tvárou, velebím ťa, že si mi ráčil v tento deň a v túto hodinu dať podiel v počte mučeníkov, ku ktorým mám byť pripočítaný a dal si mi česť podieľať sa na kalichu horkosti tvojho Pomazaného, ktorý musel vypiť pred svojím slávnym zmŕtvychvstaním. Daj mi milosť, aby som bol prijatý medzi tých, ktorí za teba obetujú svoje životy, a urob túto obetu ľúbeznou pre teba. Chválim ťa za všetko, velebím a oslavujem ťa spolu s večným nebeským Ježišom Kristom, tvojim milým Synom, ktorému nech je sláva s Duchom Svätým na veky vekov. Amen."
Len čo dokončil svoju modlitbu, zapálili hranicu a pred očami všetkých prítomných sa udial zázrak. Plamene, tvoriace veľký kruh, obklopili telo mučeníka a Polykarpovo telo už nepripomínalo spálené ľudské telo, ale krásny kus opečeného chleba alebo kus zlata vytiahnutý z horiacej pece. A celé okolie sa naplnilo veľmi príjemnou vôňou ako jemné kadidlo. Kati dostali rozkaz prebodnúť mučeníkovo srdce kopijou a v tej chvíli všetci videli, ako odtiaľ vyletela snehobiela holubica, a keď zo srdca svätca tiekla krv, oheň okamžite zhasol.
Kresťania potom chceli vziať Polykarpove mŕtve telo z ohňa, ale pohania a Židia nahovorili prokonzula, aby ho nechal celkom spáliť. Veriaci potom neskôr aspoň pozbierali spálené kosti a uctili si ich ako najdrahocennejší poklad a odniesli na miesto, kde sa modlili, aby tak potom slávili 23. február ako výročný deň jeho mučeníctva.
Svätý Polykarp, oroduj za nás!
Masima - Verím a Dôverujem
