%20(1).jpg)
Katolícka cirkev si 4. marca pripomína umučeného biskupa Zoltána Meszlényiho, ktorý bol 31. októbra 2009 blahorečený v Ostrihome.
"Ak sa ma pýtate, aký duchovný zážitok som dnes zažil, rovnako ako v iné dni adorácie Najsvätejšej sviatosti, musím povedať, že to bol pocit Božej blízkosti, že tu, na oltári, na tróne nad svätostánkom, je sám Boh, s ktorým sa môžem ponoriť do dôverného – takmer by som povedal – priateľského rozhovoru a môžem pred ním vyliať svoju dušu. Mojžiš kedysi vo svojej piatej knihe napísal, že niet iného ľudu, ktorému by bol Boh tak blízko, ako je náš Boh nám, kedykoľvek sa k nemu obrátime (porov. Dt 4,7). Akým dokonalým naplnením sú tieto prorocké slová v Novom zákone vo vzťahu k eucharistickému Spasiteľovi! Nevieme si predstaviť dokonalejšiu blízkosť k Bohu, ako je tá, v ktorej sa Pán Ježiš pred nami zjavuje pod podobou chleba. Je tam ticho, blikanie sviečky vydáva hlasnejší zvuk ako prítomnosť večného Boha pod podobou chleba. (...) Ďalším naším veľkým duchovným zážitkom pri každej adorácii Najsvätejšej sviatosti je, že my, chudobní, slabí, trpiaci ľudia, sme pred mocou Toho, ktorý nás celou svojou mocou prijíma ako dobrého priateľa a s ochotou a nápomocnosťou prijíma všetky naše sťažnosti a žiadosti. (...) Tento Ježiš z Nazareta sa pred nami skryl pod podobou chleba. Nemali by sme ho hľadať s bezhraničnou dôverou vo všetkých našich problémoch a utrpeniach?" Takto sa biskup Zoltán Meszlényi prihováral veriacim na záver dňa adorácie Najsvätejšej sviatosti.
Zoltán Meszlényi sa narodil mladému, zbožnému páru 2. januára 1892 v Hatvane, 60 km od Budapešti. 15. januára bol pokrstený. Jeho otec Zoltán bol učiteľom v Rimavskej Sobote, kde sa rodina presťahovala a matka Etela Burszky bola ženou v domácnosti. Okrem Zoltána vychovávali ďalšie štyri deti.
Zoltán najprv navštevoval ľudovú školu, po ktorej pokračoval v štúdiu v zjednotenom protestantskom gymnáziu. Keď jeho otca preložili do Budapešti, a celá rodina sa tam presťahovala, a Zoltán dokončil štúdium na benediktínskom gymnáziu. V roku 1904 mu zomrela matka, jeho otec sa čoskoro znovu oženil.
Na gymnáziu dosahoval dobré výsledky a zrejme práve vtedy v ňom dozrelo rozhodnutie stať sa kňazom. Ostrihomský arcibiskup, prímas Maďarska Mons. Kolos Vaszary mu zaistil štipendium a Zoltán v roku 1909 odišiel do Ríma na Collegium Germanicum et Hungaricum, kde na Gregoriánskej univerzite pokračoval v štúdiu teológie a cirkevného práva. Bol veľmi nadaným študentom. Okrem materského jazyka ovládal aj latinčinu, taliančinu, nemčinu, angličtinu a francúzštinu, čiastočne tiež slovenčinu a španielčinu. V dvadsiatich rokoch sa stal doktorom filozofie. Kvôli prvej svetovej vojne - kedy sa Taliansko a Rakúsko - Uhorsko stali nepriateľskými štátmi, pokračoval na bohosloveckých štúdiách v Innsbrucku, kde ho biskup Egger Franz vysvätil 28. októbra 1915 za kňaza. Po roku následných štúdií tu tiež získal doktorát z teológie.
Na jeseň 1916 sa vrátil do Ostrihomu a nový prímas Maďarska, Mons. János Csernoch ho vymenoval za vikára Komárna. 2. marca sa stal archivárom arcibiskupa a zodpovedným organizátorom liturgických slávností. V roku 1919 zažil teror komunistickej republiky a bol aj s ostatnými duchovnými vysťahovaný z biskupského paláca. Rovnako ako väčšinu Maďarov ho zasiahla Trianonská dohoda a veľké rozdelenie bývalého Uhorska. V jej dôsledku ostrihomská arcidiecéza stratila veľkú časť svojho územia v prospech Československa. Na Slovensku zostali i jeho početní príbuzní a zmenou hraníc tiež stratil majetok po matke v Rimavskej Sobote. O rok neskôr ho kardinál János Csernoch poveril reorganizáciou ostrihomskej diecézy a spoznajúc jeho cirkevnoprávne znalosti, ho v roku 1920 vymenoval za justičného úradníka cirkevného súdu primaciálnej arcidiecézy Ostrihom.
Začiatkom roku 1922 sprevádzal Mons. Csernocha na konkláve a 2. februára sa stal svedkom voľby pápeža Pia XI. Do Ríma sa obaja vrátili v roku 1924 pri príležitosti národnej púte, ktorá bola organizovaná ostrihomskou diecézou, o dva roky neskôr, sa v roku 1926 zúčastnili na eucharistickom kongrese v Chicagu. V správe o kongrese pôsobivo opísal postavu kardinála Csernocha v posledných rokoch jeho života, v ktorých bol celkom predchnutý eucharistickým tajomstvom.
Keď kardinál János Csernoch zomrel 25. júla 1927, stal sa jeho nástupcom kardinál Jusztinián Serédi. Zoltán Meszlényi mal aj jeho dôveru ako jeho tajomník a právnik. V roku 1932 bol Zoltán Meszlényi prijatý do kapituly baziliky v Ostrihome a stal sa farským dekanom Nográdu a Hontu. Kardinál Serédi ho čoskoro vymenoval za generálneho vikára kapituly a preniesol naňho najvyššie úlohy cirkevného súdneho dvora.
O päť rokov neskôr prijal 28. októbra 1937 biskupské svätenie s jeho heslo znelo: "Fi denter ac fidéliter" (Viera a vernosť), ktorému sa nikdy nespreneveril. Kardinál Serédi si ho tiež zvolil za apoštolského správu diecézy Košice, ktorá bola územne aj správne oddelená od Maďarska. Po dvoch rokoch však bol od tejto náročnej úlohy oslobodený, lebo sa podpísala Viedenská dohoda. A hoci už v Košiciach nemal nijaké záväzky, tamojší farníci mu neváhali volať v prípade konfliktov a ťažkostí.
Výraznou mierou podieľal na organizovaní hnutia Katolícka akcia v Maďarsku a na prípravách celosvetového eucharistického kongresu v Budapešti v roku 1938. Kvôli svojmu značnému vyťaženiu musel bojovať so zdravotnými ťažkosťami, trpel chronickými problémami so srdcom a štítnou žľazou.
Po voľbe pápeža Pia XII. (2. marec 1939) ho kardinál Serédi vymenoval za predsedu Únie mladých katolíkov a súčasne dal podnet, aby ako emeritný profesor teológie a cirkevného práva bol prijatý na Univerzitu Pétera Pézmanyho v Budapešti.
Začala sa druhá svetová vojna, do Maďarska vpochodovali cudzie armády a Zoltán Meszlényi sa angažoval ako predseda Diela pre ochranu detí. Vo svojej štedrosti neváhal použiť nielen svoj vplyv, ale tiež vlastnú peňaženku, aby podporil ubytovne a nemocnice v ťažkostiach a cez Červený kríž im zaobstaral lôžka a prikrývky.
Ruská armáda vpadla do Maďarska 29. marca 1945 a vtedy zomrel kardinál Serédi na následky ochorenia rakovinou. Jeho nástupcom sa stal veszprémsky biskup Mons. Jozsef Mondszenty, ktorý dostal kardinálsku hodnosť vďaka okolnostiam až 8. septembra 1945 a bol dosadený zodpovedajúcou pápežskou bulou 2. októbra.
Maďarsko bolo v tej dobe už obsadené sovietskou armádou a železná opona oddelila krajinu od západného rádu. Všetky maďarské inštitúcie, počínajúc Katolíckou cirkvou, spadli pod moc komunistickej vlády, ktorá bola dosadená Rusmi. Táto vláda zaviedla celú radu reforiem, ktoré boli v skutočnosti určené k tomu, aby zničili štruktúru predošlého sveta. Už v roku 1946 rozdelila agrárna reforma veľkostatky, zabavila všetky cirkevné a sociálne inštitúcie s cieľom, aby sa vo všetkých triedach spoločnosti, najmä však medzi deťmi a mládežou, rozšírila komunistická ideológia. O dva roky neskôr, boli v roku 1948 zoštátnené školy a v roku 1950 boli rozpustené rády.
Deň po Vianociach, 26. decembra 1948 bol kardinál Mindszenty zatknutý a podľa klauzuly cirkevného práva musel generálny vikár Mons. János Drahos prevziať nástupníctvo po zaneprázdnenom pastierovi. Zomrel však krátko po prímasovom odsúdení a tak sa Mons. Meszlényi napriek vyhrážkam 17. júna 1950 ujal úlohy generálneho vikára arcidiecézy Ostrihom.
Pri svojom nástupe zložil slávnostnú prísahu vernosti: "Svoju vieru ako verný Kristov pastier a svoju vernosť cirkvi nikdy nezapriem! Nech ma Boh chráni!" Zoltán Meszlényi prevzal úrad za veľmi ťažkých okolností. Komunistické vedenie chcelo, aby Meszlényi odstúpil, čím by sa im uvoľnila cesta a do čela diecézy by nastúpil s režimom kolaborujúci Miklós Beresztóczy. Keďže sa tomu Meszlényi bránil, sotva 12 dní od kanonickej voľby, 29. júna 1950, bol na príkaz Mátyása Rákosiho, vedúceho komunistickej strany, zadržaný tajnou políciou. Oficiálne obvinenie proti jeho osobe bolo s najväčšou pravdepodobnosťou definované ako „protidemokratické správanie“. Od tejto chvíle ho už nikto nevidel na verejnosti.
Najprv ho uväznili, potom ho odviedli do pracovného tábora Recsk, ktorý bol považovaný za maďarský gulag a nakoniec ho previezli do internačného tábora Kistarc, kde bol izolovaný a mučený. Podľa viacerých svedectiev bol uprostred zimy nútený stáť vo dne, v noci, pred otvoreným oknom, a zimu pretrpieť v nevykurovanej miestnosti. Jeho stráže ho sadisticky týrali, často ho kopali a bili palicami.
Zoltán Meszlényi tiež nebol úplne zdravý človek a potreboval lieky, aj keď ho odviedli. Lieky sa však nemohli priniesť a nesmel mať žiadny kontakt s vonkajším svetom. O jeho zatknutí ani o obžalobe neboli zverejnené žiadne verejné správy. Podľa spomienok spoluväzňa, keď ticho vyjadril biskupovi sústrasť, Meszlényi zdvihol prst k nebu a povedal len: "On viac trpel."
Po veľkom utrpení ho 4. marca 1951 previezli do väzenskej nemocnice na Mosonyiho ulici. Bol skoro mŕtvy a tak sa uspokojili s tým, že ohlásili príjem "jedného tela nejakého mŕtveho do ambulancie". 10. marca bol tajne pochovaný na parcele odsúdených č. 249 na veľkom spoločnom cintoríne v Budapešti - Rákoske resztür. Jeho miesto hrobu označoval iba obyčajný drevený kríž, potom, keď jeho ostatky 24. júna 1966 exhumovali, boli prevezené do Ostrihomskej baziliky, kde zosnulý biskup našiel svoj dôstojný odpočinok.
Po páde komunizmu boli skúmané okolnosti väznenia a úmrtia biskupa Meszlényiho a v roku 2004 bol otvorený jeho kanonizačný proces. 31. októbra 2009 bol v Ostrihome vyhlásený za blahoslaveného. Beatifikačnú svätú omšu slúžil kardinál Erdő a samotný akt blahorečenia vykonal z poverenia Benedikta XVI. prefekt Kongregácie pre svätorečenie, arcibiskup Angelo Amato. Po jeho blahorečení bola jeho relikvia uložená v bočnom oltári svätého Vojtecha v Ostrihomskej bazilike.
Všemohúci a večný Bože, ktorý si ozdobil biskupa a mučeníka Zoltána korunou slávy za jeho apoštolskú horlivosť, daj, prosíme ťa, aby sme nasledovali jeho príklad a smelo vyznávali tvoje meno. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého, jeden Boh, na veky vekov. Amen.
