%20(1).jpg)
Pre ľudstvo zostáva tajomstvom, či záhadou, ako koná Boh s tými, ktorí ho milujú. Keď sa svätá Terézia z Avily pýtala nášho Pána Ježiša Krista, prečo dopustil, aby ju postretlo toľko ťažkých situácií, povedal jej, že takto sa správa k svojim priateľom.
Svätí sa snažia plniť Božiu vôľu a vyjadrovať ju, ale keď to robí malé dieťa, dotkne sa to srdca. A keď sa dozvedáme o sile ich charakteru a ich nesmiernej viere, keď sa bez váhania odovzdajú Bohu, je to zvlášť dojemné. Toto je tiež prípad Alexie Gonzáles-Barros y Gonzáles.
Alexia sa narodila 7. marca 1971 v Madride, kde ju sedem rokov netrpezlivo očakávala jej sestra a traja bratia, svedkovia smrti svojich dvoch mladších súrodencov, preto snívali o novej sestričke aj v noci. Rodina, presiaknutá spiritualitou Opus Dei, s pevnými zásadami a čistou vierou, prežívala nové tehotenstvo s vďakou, ale i obavami, pretože matka musela stráviť čas takmer výlučne v posteli.
Narodenie Alexie však bolo oslavou a jej oveľa starší súrodenci sa o ňu hádali, až hrozilo riziko, že malú sestričku rozmaznajú. Vďaka viere, pevne zakorenenej v rodine, zdravému rozumu rodičov a tiež vďaka mimoriadnemu daru, ktorý Alexia dostala, sa tomu podarilo vyhnúť.
Veľmi citlivá, pozorná a inteligentná dievčina rýchlo chápala veci a zapamätávala si ich s prekvapujúcou ľahkosťou. Spoločne s mamou, ktorá sa stala jej prvou katechétkou, často chodila na sväté omše, zdieľala s ňou modlitby a rozjímania a takto si postupne zamilovala Cirkev, Slovo a sviatosti.
Mama ju tiež pripravila na jej prvú spoveď a nasmerovala ju ku kňazovi, ktorý jej mal byť duchovným otcom a spoločníkom na jej ceste k Bohu.
Alexia jedného dňa počula modliť sa svoju mamu: "Ježišu, daj, aby som vždy robila to, čo chceš." Šesťročná po príklade svojej mamy začínala "hovoriť" so svojím Ježišom, ktorého prvýkrát prijala 8. mája 1979 v Ríme, pri sarkofágu s uloženými pozostatkami svätého Josemaríu Ecrivu, zakladateľa Opus Dei. Rodina ho mala vo zvláštnej láske a nazývala ho "náš Otče". S prvým svätým prijímaním malej Alexie jej rodičia zároveň oslavovali strieborné výročie sobáša.
Hneď na druhý deň sa rodina zúčastnila stredajšej audiencie svätého Jána Pavla II., ktorá ju spolu s prvým svätým prijímaním hlboko ovplyvnila. Posilnilo sa jej puto s Dielom, Cirkvou a pápežom, ktorí bolí boli denne prítomní v jej modlitbách, myšlienkach i v srdci. Každé dva týždne chodievala na spoveď a mala vo veľkej úcte svojho anjela strážneho.
Trinásťročná Alexia pocítila v decembri 1984 tupú bolesť v ramene, ktorí špičkoví traumatológovia opísali ako dôsledok svalovej kontraktúry. Vo februári 1985 si všimla, že z jej ruky a dlane sa stráca citlivosť a vtedy sa u nej zistila lézia chrbtice, ktorá pri mierne nešikovnom pohybe mohla viesť k paralýze.
Preto sa ju rozhodli už 9. februára operovať a pre Alexiu začala doba desaťmesačného trápenia, počas ktorého sa zistilo, že léziu spôsobil nádor, ktorý už metastázoval. Mladé dievča sa počas týchto mesiacov podrobila ďalším ôsmim operáciám a nasledovala chemoterapia.
Krížovú cestu mladej dievčiny sprevádzal strach aj slzy, ale s postupujúcou chorobou u nej zároveň rástla pevná viera. Ako paralýza postupovala, až kým ju neodsúdila na celkovú nehybnosť, tak rástla jej schopnosť milovať aj toto utrpenie, ktoré Alexia prijala s pokorou, na nič sa nesťažovala, o nič nežiadala, zato dávala všetko.
Na tejto ceste askézy ju všemožne podporovala jej rodina. Vysilená Alexia dve hodiny pred smrťou požiadala svoju mamu. "Mami, povedz Ježišovi, že ho milujem." Keď ju potom ráno 5. decembra 1985 Ježiš zavolal k sebe, cítila sa šťastná, že sa stretne s Tým, ktorého tak veľmi milovala a ku ktorému sa modlila: "Ježišu, daj, aby som vždy robila to, čo chceš."
Jej blahorečenie sa malo konať v diecéznej fáze v Pamplone, kde aj zomrela, ale bola podaná žiadosť o prechod jurisdikcie na Cirkevný tribunál Madridskej diecézy. Povolenie bolo udelené 11. januára 1991 a po získaní nihil obstat od Svätej stolice 8. februára 1993 sa začal diecézny proces, ktorý trval od 14. apríla 1993 do 1. júna 1994. Procesné dokumenty boli potvrdené 11. novembra 1994.
Jej „Positio super virtutibus“, vynesené 8. mája 2000, potom preskúmali teologickí poradcovia Kongregácie pre kauzy svätých a potom kardináli a biskupi, ktorí sú členmi tej istej kongregácie. Pápež František 5. júla 2018 schválil vydanie dekrétu, ktorým sa Alexia vyhlasuje za ctihodnú.
