Franz Spirago - Duše v očistci

1. Duše v očistci potrebujú pomôcť

Duše v očistci sú hodné poľutovanie, hoci si boli aj svojou budúcou blaženosťou istí, lebo:

1. Nemôžu, ako je tomu na zemi, dosahnúť od Boha odpustenie konaním dobrých skutkov, ale len utrpením.
Pre nich nastala noc, o ktorej hovorí Kristus [Jn 9, 4], "že nikto nebude môcť pracovať". Biskup Dr. Pavel Keppler z Rottenburgu veľmi vhodne hovorí: "Kyvadlo hodín v očistci stále odtikáva: trpieť, čakať, trpieť, čakať. Zúfalá jednotvárnosť, ktorá by uspala, keby duše spávať mohli a keby im bolesti spať dovolili. "

2. Utrpenie duší v očistci neprináša zásluhy, tj. za muky trpené v očistci sa im nedostane odmeny v nebi, kdežto ľuďom na zemi za trpezlivé znášanie útrap kysne večná odmena. 
Sv. Hieronym odvolávajúc sa na miesto v Eccl 9, 5 ( "Mŕtvi ... nemôžu už zásluh ziskať") hovorí, že po smrti nie je už príležitosti na konanie dobrých skutkov.

3. Muky v očistci sú podľa názoru vynikajúcich teológov horšie ako trápenie na zemi.
Sv. Augustín hovorí, že oheň očistca je horší a horúcejší ako ktorýkoľvek trest pozemský; tiež tvrdí, že očistcové tresty sú väčšie než muky mučeníkov.
Sv. Bernard podotýka, že oheň očistca je trýznivejší a pálivejší ako utrpenie pozemské. Podobne usudzujú sv. Gregor Veľký, sv. Anselm a sv. Bonaventura.
Sv. Tomáš Akvinský hovorí, že páľava očistca je rovná horúčosti pekelnej; ten istý oheň, mučiaci zavrhnutých, očisťuje duše v očistci.
Tiež Suárez a sv. Bonaventúra sú názoru, že oheň očistca a oheň pekelný sú rovnakej povahy.
Sv. Magdaléne z Pazzis vykreslil očistec jej brat, ktorý tam za svoje poklesky trpel. Podľa neho sú muky mučeníkov zábavou oproti utrpením očistca.
Sv. Tomáš Akvinský dokonca tvrdí: "Aj najmenší trest v očistci prevyšuje všetky utrpenia tohto sveta." Avšak sv. Bonaventúra považuje tento výrok za unáhlený.

Duše v očistci sú na tom do istej miery horšie ako žobráci, lebo tí môžu prosiť blížnych o pomoc, ale duše v očistci nie. Musia len trpezlivo a odovzdane znášať svoje muky. Len veľmi zriedka je niektorej duši dovolené, aby sa zjavila na zemi a prosila o pomoc.

Najhoršie sa vedie dušiam ľudí, ktorí nepatrili k cirkvi katolíckej, pretože na ne sa jej príhovory nevzťahujú. Katolícka cirkev sa modlí len za zomrelých v Kristovi, tj. za tých, ktorí k nej patrili.
Pri svätej omši sa modlí kňaz v memente za zomrelých, "ktorí nás predišli so znamením viery".

Už sv. Augustin († 430) uvádza, že Pánovo telo sa obetuje len za údy Kristove. Ct. Katarína Emmerichová hovorí, že tí, ktorí nepatrili k cirkvi katolíckej, majú v očistci osobitné miesto a trpia viac, lebo sa im nedostáva pomoci z obete svätej omše a z modlitieb Cirkvi za zosnulých.

K poľutovaniu sú preto duše inovercov, neveriacich v očistec, pretože ich príbuzní na ne v modlitbách nespomínajú a nekonajú za ne dobré skutky, považujúc to väčšinou za zbytočné. Je teda veľmi záslužné, ak v modlitbách pamätáme na duše inovercov, trpiacich v očistci. 

Zo zápisov Márie Lindmayr, uložených v archíve arcibiskupského ordinariátu v Mníchove a v archíve karmelitánov bavorskej provincie, vyberáme: "Boh ma osvietil a poučil o dušiach, ktoré za života nepatrili k cirkvi katolíckej. Veľmi mnohé z nich ušli večnému zatrateniu a sú spasené, buď že nemali dostatočného porozumenia, alebo boli nevinné. Preto im Boh v poslednej hodinke poskytol milosť ľútosti, ktorá im postačovala na spasenie, a zomreli v milosti Božej ... Bolo mi zjavené, že tieto duše sú na večnosti úplne bez pomoci. Kristus Pán mi pri svätej omši povedal: "Dobre robíš, ak sa za ne modlíš."

2. Duše v očistci nie sú však zbavené všetkých radostí

Mnohým dušiam v očistci sa dostáva útechy od sv. anjelov, áno aj od Matky Božej. Sv. Františka Rímska hovorí, že anjel strážny sprevádza dušu k očistci, ju potom častejšie navštevuje a svojou prítomnosťou a povzbudzovaním potešuje. Anjel strážny vnuká tiež pozostalým, aby sa za duše zosnulých modlili a dávali za nich sväté omše. On potom prednáša tieto modlitby Bohu, a ak nastal čas vykúpenia, uvádza dušu do neba. 

Krásne píše prof. Bernard Bartmann: "Duše v očistci dostávajú správy o nebi, o jeho krásach a nádhere a o nesmiernom šťastí hľadieť na Boha od svojich anjelov strážnych priamo z neba. A tak môžeme povedať, že aj v očistci svieti lúč Boží, aj keď nie tak jasne ako v nebi, predsa len jasnejšie než nám pozemšťanom."

Aj príhovorné modlitby veriacich na zemi vlievajú hojivý balzam do ich utrpenia a skracujú im dobu trestu. Suárez a iní teológovia učia, že anjeli oznamujú dušiam v očistci, kto sa za nich na zemi modlí. A hoci aj pozostalí na svojich zomrelých zabudli, nie sú títo predsa bez útechy, pretože katolícka cirkev denne pri svätej omši spomína svoje trpiace údy a často sa za zomrelých modlí. Tieto modlitby im veľmi pomáhajú.

Duše v očistci sú s Bohom v stálom styku modlitbou. Biskup Keppler hovorí: "Modlitba a zbožný spev sú sladkou hudbou, rozžiarujúcou aj tieto ponuré temnoty."

Zvláštnu radosť pociťujú dušičky, ak je niektorá z nich vykúpená a prijatá do neba. Ct. Katarína Emmerichová hovorí: "Nemožno opísať radosť a útechu, pociťovanú dušami, ktoré ešte zostali v očistci, ak je niektorá z nich vyslobodená."

Duše v očistci nie sú zbavené nádeje a tešia sa na nebo, do ktorého sa všetky skôr či neskôr dostanú. S výhľadom na oslobodenie znášajú bolesti trpezlivo a odovzdane ako mučeníci, ktorí vedeli, že mukami dosiahnu nebeské blaženosti.

Duše v očistci sa radujú aj z toho, že nemôžu už hrešiť a že nepodliehajú viac pokušeniam. Ich vôľa je teraz zhodná s vôľou Božou, aj preto znášajú svoje utrpenie s veľkou odovzdanosťou. A práve tým sa líši toto miesto od pekla, kde panuje len zúfalstvo a kde sa ozývajú len výbuchy hnevu.

Biskup Keppler z Rottenburgu píše: "Aj keď očistec svojim trápením je peklom, je súčasne i rajom, a to pre útechu, ktorú vlieva láska Božia tým úbohým dušiam."

Svätá Katarína Janovská hovorí: "Vôľa duší v očistci sa úplne porovnáva s vôľou Božou ; nenazývajú svoje utrpenie trestom a bolesť nepovažujú za trest. Pokojne a odovzdane sa podrobujú riadeniu Božiemu, ktoré berú na seba z čistej lásky. Pokladajú za dôkaz veľkého milosrdenstva, že sa môžu v očistci zbaviť škvŕn hriechov, s ktorými by nikdy nechceli predstúpiť pred tvár Božej spravodlivosti. Duše v očistci možno pokladať za sväté, pretože sú plné lásky k Bohu a ich túžba hľadieť na tvár Božej je horúcejšia ako žiar očistného ohňa."

Mária Lindmayr hovorí: "V každodenných strastiach a protivenstvách by som sebe a všetkým ľuďom  priala odovzdanosť duší v očistci, pretože potom by nebolo netrpezlivosti na svete."
Suárez dokonca myslí, že duše v očistci znášajú muky nielen s najväčšou trpezlivosťou, ale aj spokojne, ba dokonca aj s neuveriteľnou radosťou.
Svätý kardinál Bellarmino to vyjadril podobne: "Duše v očistci neprepadajú zúfalstvu, ale pociťujú nevýslovnú radosť vo svojom hroznom utrpení, a to pre pevnú dôveru vo svoju spásu."
Preto čítame v Memente za zomrelých pri svätej omši: "Dormiunt in somno pacis, tj. spia spánkom pokoja."

Ct. Katarína Emmerichová hovorí, že spomienka na milosrdenstvo Božie a na budúce vykúpenie vtláča dušiam v očistci pečať nevýslovnej radosti.
Sv. Katarína Janovská uvádza ešte zvláštny dôvod tejto radosti; hovorí, že milosti a dôkazov priazne Božej k dušiam v očistci pribúda, a to v tej miere, ako na nich ubúda poškvŕn hriechov. Lúč božského svetla ich potom môže ľahšie prenikať a tým sa zväčšuje ich radosť.

Ak duše v očistci trpia bezpríkladnou trpezlivosťou, dôvod toho možno hľadať hlavne v tom, že podľa výpovedí osôb, ktorým bolo dopriate nahliadnuť do večnosti, uzreli pri súkromnom súde na okamih Boha.
Ct. Klára Moesová hovorí: "Duša, idúca do očistca, zbadá pri súkromnom súde tvár Božiu; preto Boha miluje najčistejšou a najdokonalejšou láskou. Tá v duši pôsobí nesmierne žeravú túžbu Boha znova uzrieť a tešiť sa z jeho prítomnosti."

Ct. sestra Mária Fidelis Weissová, františkánka z kláštora v Reutberku v Bavorsku, sa vyslovuje rovnako: "Akonáhle sa duša odlúči od tela, uzrie Boha vo všetkej jeho veľkosti a sláve, avšak len na okamih. Potom ju Boh odkáže do očistca, kde počne jej utrpenie. V duši zostáva poznanie veľkosti Božej, je celkom odovzdaná do vôle Božej a nechce z očistca vyjsť, kým nie je dokonale čistá." 

Aj my, ak sme pozvaní do vybranej spoločnosti, oblečieme sa čisto a upravíme sa, nechceme sa tam objaviť v nevhodnom oblečení. Tak je to aj s dušami v očistci. Radi sa podrobujú očisteniu, lebo nechcú vstúpiť do spoločnosti anjelov a svätých ani s najmenšou poškvrnou. 

Ako z týchto videní omilostených osôb plynie, sú poučované o dušiach v očistci často iba obrazne. Nesmie sa teda všetko, čo vo videní uzreli, brať doslovne, ale zase len obrazne. 

Je tomu ako napr. pri zobrazovaní Boha Otca. Obyčajne sa znázorňuje ako velebný starec s dlhým fúzom, sediaci na tróne, so žezlom v ruke a so zemeguľou pod nohami.
Boh je však duch, nemajúci tela, a taký obraz nemá iného účelu, ako sprístupniť našim zmyslom jeho vlastnosti a jeho moc.
Obraz nám hovorí, že Boh je večný a že je pánom neba a zeme. Práve tak je to pri videniach o dušiach, lebo tie tiež nemajú tiel.

Masima