%20(1).jpg)
1. Každý človek je hneď po smrti Bohom súdený
Svätý Pavol hovorí: "A ako je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd," [Heb 9, 27]. Tento súd je tajný alebo súkromný, lebo je tu súdený každý sám, na rozdiel od súdu verejného alebo všeobecného, ktorý sa bude konať v deň posledný, kedy sa všetci ľudia musia ukázať pred súdnou stolicou Božou.
Ortieľ vyrieknutý pri súkromnom súde sa ihneď vykoná. Cirkev svätá učí, že duše ľudí, ktorí sa po svätom krste nedopustili hriechu, alebo ktorí síce hrešili, ale za svoje hriechy už na zemi zadosťučinili pokáním, prichádzajú ihneď do neba; tí potom, ktorí zomreli v smrteľnom hriechu, sú odsúdení na veky do pekla (Lyonský koncil 1274), lebo nič nečistého nevojde do neba [Zjav 21, 27].
Duše tých, ktorí zomreli síce bez smrteľného hriechu, ale hriechy svoje ešte úplne neodpykali, prídu na čas do očistca, kde sa očisťujú.
2. Mnoho duší ide po súkromnom súde do očistca
Pomenovanie očistec, po nemecky "fegefeuer", znamená doslova očistný oheň, lebo tam duša "cez oheň dôjde spásy" [1. Kor 3, 15].
Že v očistci sú tresty ohňom, tvrdí sv. Ambróz, sv. pápež Gregor Veľký a sv. Tomáš Akvinský. Sv. Bonaventúra a Suárez súdi, že oheň v očistci a oheň pekelný sú rovnakej povahy.
Origines († 254) hovorí, že mnohí dôjdu k spaseniu cez oheň, aby olovo k nim primiešané sa roztavilo a prešlo v čisté zlato.
Aj Tridentský katechizmus učí: "Existuje očistný oheň, kde duše zbožných sú určitý čas trápené a tak sú očistené, aby mohli vojsť do večnej blaženosti, kam nič poškvrnené nevchádza" (KKC čl. 1030 - Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti. ).
Tiež duchovia môžu trpieť tresty ohňom, ako vyplýva z Kristových slov, ktoré prednesie pri poslednom súde k zavrhnutým: "Odíďte odo mňa, zlorečení, do ohňa večného, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom" [Mt 25, 41].
Kto by sa čudoval, ako môže duša, tj. duchovná bytosť, trpieť muky ohňom, nech zváži slová sv. kardinála Bellarmina: "Ako môže duch (naša duša) byť spojený s telom, tak môže byť spojený aj s ohňom, aby trpel trest. Prečo by nemohol Boh spôsobiť, aby duša od tela oddelená nevnímala tiež pocity bolestné?"
Sv. Gregor Naziánsky, biskup († 389), nazýva očistec "ohnivým krstom", lebo pôsobí očistne ako krst; Tertulián, kňaz v Kartágu († 240), nazýva ho dočasným peklom, lebo sú tam muky také isté ako v pekle, netrvajú však večne.
Mnohí ho pokladajú za predpeklie, lebo duše tam čakávajú na spasenie, tak ako v predpeklí čakali spravodliví na príchod Spasiteľov.
Očistec je aj žalárom, lebo duše sú tam tak dlho, dokiaľ nevrátia do posledného haliera [Mt 5, 26].
Očistec je však tiež miestom milosti, lebo ním Boh poskytuje hriešnikom príležitosť odpykať svoje viny. Avšak úplne neprávom sa nazýva očistec prednebím, pretože tým je raj, nie očistec, miesto očistné.
Pýtaš sa, prečo tak veľa ľudí prichádza do očistca a na dlhý čas? Mária Lindmayr odpovedá: "Väčšina ľudí žije spôsobom ľudí tohto sveta, stará sa málo o svoju spásu, preto prichádza mnoho duší a na dlho do očistca." (Môžu sa vlastne pokladať za šťastné, že je milosrdenstvo Božie tak veľké!) Ďalej hovorí: "Urážka Boha je niečo nesmierneho. Všetko, čo nie je odpustené na zemi, musí sa odpykať v očistci. Duše v očistci mi ukázali, ako sa všetko na večnosti veľmi presne váži a účtuje."
Očistec nie je však len miestom spravodlivosti, ale aj darom Božieho milosrdenstva. Ctihodná Klára Moesová hovorí: "Za očistec môžeme ďakovať len nekonečnému milosrdenstvu Božiemu. Keby zľutovanie Božie nebolo väčšie ako jeho spravodlivosť, koľkých dušiam bolo by odopreté šťastie dostať sa do očistca!"
3. V očistci sa odpykávajú dočasné tresty za odpustené hriechy ťažké, hriechy ľahké a hriešne náklonnosti
Udelením rozhrešenia kajúcim hriešnikom alebo dokonalou ľútosťou sa menia večné tresty v dočasné (sv. Bonaventúra). Boh si počína ako kráľ, ktorý trest smrti mení v dlhoročný žalár.
Sv. Augustín volá k Bohu: "Hriechy tých, ktorým si odpustil, nenechávaš bez trestu." Sv. Bernard hovorí: "Je to ako s ľudským telom; po rane zostáva jazva." Sv. Gregor Veľký hovorí: "Hriechy sú dlhy, a ako sa musia dlhy splatiť, nutné je i hriechy zadosťučinením zmazať."
Časné tresty, následky hriechov, si môžeme odpykať už tu na zemi konaním dobrých skutkov, ako modlitbou, pôstom, almužnou a tiež tým, že utrpenia, ktoré nás v živote stretávajú, ako choroby, bolesti a podobné, hlavne smrť, trpezlivo prijímame (KKC 1473 - Odpustenie hriechu a obnovenie spoločenstva s Bohom má za následok odpustenie večných trestov za hriech. Ale časné tresty za hriech zostávajú. Kresťan sa ich má snažiť prijímať ako milosť tým, že trpezlivo znáša utrpenia a skúšky každého druhu, a keď nadíde chvíľa, tým, že bude pokojne čeliť smrti; má sa aj usilovať, aby sa skutkami milosrdenstva a lásky, ako aj modlitbou a rozličnými kajúcnymi skutkami úplne zbavil „starého človeka“ a obliekol si „nového človeka“.)
Aj získavaním odpustkov dosahujeme odpustenie časných trestov. Ak však tresty za hriechy nie sú odpykané úplne tu na zemi, musí sa zvyšok dotrpieť v očistci. Avšak tresty na večnosti nemožno zrovnať s trestami tu na zemi. Sv. Katarína Janovská († 1510) hovorí: "Kto v tomto živote robí pokánie za svoje hriechy, zaplatí niekoľkých haliermi dlh mnohých tisíc dukátov; kto však odkladá pokánie až na večnosť, platí dlh niekoľkých halierov mnohých tisíckami dukátov."
Aj za ľahké hriechy, za ktoré sme tu na zemi dosť neurobili, budeme pykať v očistci. Nesmieme ich teda podceňovať. Mnohí majú napr. zvyk brať pri každej príležitosti meno Božie alebo najsvätejšie meno Ježiš (pre Kristove rany, Mária atď.) nadarmo.
V očistci im bude dôkladne vštepená úcta k týmto svätým menám. Iní opäť radi klamú alebo si robia z iných žarty. V očistci im tento zvyk príde draho.
Mária Latastová († 1847), laička rádu Najsvätejšieho Srdca v Paríži, ktorá mala mnoho videní, hovorí: "Očistcovými plameňmi musia prejsť tí, ktorí zomreli so všednými hriechmi, aby ich odpykali skôr, než vojdú do neba."
Sestra Nativitas dodáva: "Mnohí sú v očistci aj pre malé viny, napr. pre zbytočné reči, náladovosť, netrpezlivosť a podobné nedokonalosti. Boh odstraňuje aj najmenšie stopy hriechu, aby ničím nepoškvrnili svätosť jeho domu." Že Boh nenechá bez trestu ani malé poklesky, dokazuje trápenie židovského kňaza Zachariáša, ktorý ihneď onemel, že neuveril anjelovi [Lk 1, 20]. Tiež Mojžiš je nám výstrahou, pretože pre nerozvážnu reč nesmel vojsť do zasľúbenej zeme.
V ohni očistca sa spália aj náchylnosti k hriechu, tj. nemierne lipnutie na tvoroch, statkoch a rozkošiach pozemských. Ľudia nestriedmi v jedle a pití, pyšní, lakomí, závistliví a leniví sa musia na večnosti očistiť.
Mnohí tvrdia, že duše v očistci upadajú zo smútku po nebi v horúčkovitý stav, ktorý dušu rozpaľuje a pôsobí väčšie utrpenie, než môže telu spôsobiť oheň pozemský, a je protikladom žiaru lásky Božej, horiacej v dušiach nebešťanov.
Masima
