%20(1).jpg)
Keď mala Katarína Labouré 18 rokov, mala sen, ktorý dal nový smer jej životu. Zdalo sa jej, že sa nachádza vo vidieckom kostole, v kaplnke zasvätenej dušiam v očistci. Do kaplnky vstúpil staručký ctihodný kňaz, ktorý si obliekol bohoslužobné rúcho, aby mohol sláviť svätú omšu. Katarína mu asistuje. Po svätej omši sa k nej kňaz chce priblížiť, ale Katarína pred ním uteká.
Sen pokračuje: Katarína vyjde z kostola a ide do jedného domu, aby tu navštívila chorého, ale vo vnútri nájde onoho kňaza, ktorý jej povie: Dcéra moja, je to chvályhodná vec, navštevovať chorých. Teraz predo mnou utekáš, ale jedného dňa budeš šťastná, že ma nájdeš vo vnútri. Boh má s tebou svoje plány, nezabudni na to.
Katarína nemá tušenie, kto by mohol byť tento kňaz. Až o niekoľko rokov neskôr padol jej pohľad na obraz, ktorý visel v hovorni u milosrdných sestier v Châtillon-sur-Seine. Bol to obraz svätého Vincenta z Pauly. Nemohla zadržať svoju radosť a zvolala: "To je ten kňaz, ktorého som videla vo sne." A ďakuje Bohu, že ju povolal, aby nasledovala apoštola chorých.
Katarína nastupuje v Paríži v Rue du Bac do noviciátu. Práve v tých dňoch bola schránka s pozostatkami sv. Vincenta prenášaná do nového kostola sv. Lazára z miesta, kde boli ukryté od roku 1792 v smutných rokoch revolučných zmätkov. V slávnom sprievode okrem zástupcov cirkevných i civilných úradov kráčalo aj 1000 sestier a 112 noviciek a medzi nimi Katarína Labouré.
Počas oktávy tejto slávnosti sa Katarína modlila pri pozostatkoch sv. Vincenta a mala videnie. Tri dni po sebe vidí srdce sv. Vincenta. Najskôr v bielej pleťovej farbe – symbole pokoja, nevinnosti a jednoty. Potom som ho videla vo farbe ohnivo červenej, akoby chcelo zapáliť v srdciach lásku. Potom ho videla v tmavo červenej farbe, a to vyvolalo, ako povedala Katarína, v jej srdci veľký smútok. Vnútorný hlas jej povedal: Srdce sv. Vincenta je hlboko zarmútené pre smutné udalosti, ktoré doľahli na Francúzsko.
Na konci oktávy vidí Katarína znovu srdce sv. Vincenta v živej červenej farbe: Srdce sv. Vincenta je potešené, pretože dosiahlo na príhovor Panny Márie od Boha to, že dve rodiny pri týchto zmätkoch nezahynú. Boh si nimi poslúži, aby opäť oživil vieru.
18. júna, na vigíliu sviatku sv. Vincenta z Pauly mala sestra Marta k novickám prednášku o úcte k Nepoškvrnenej Panne. Sestra Katarína počúvala s veľkou pozornosťou a zakúša veľkú túžbu uvidieť Nepoškvrnenú.
Sama rozpráva: V noci o pol dvanástej, som počula, že ma niekto volá menom. Odhalila som záves a uvidela som dieťa v bielom šate – malo štyri alebo päť rokov, ktoré mi povedalo: „Rýchlo vstaň a choď do kaplnky, Madona ťa tam čaká!“ Rýchlo som sa obliekla a nasledovala som dieťa. Kadiaľ som kráčala, z jeho postavy vyžarovalo svetlo. Ešte viac som bola prekvapená, keď sa dvere kaplnky otvorili, hoci sa ich dieťa dotklo len špičkou jedného prsta. Môj úžas vyvrcholil, keď som vstúpila a uvidela zapálené všetky sviece ako pri polnočnej svätej omši. Ale Madona tu nebola.
Po krátkom čakaní sa Madona zjavila vedľa sochy svätého Jozefa a Katarína ju videla, ako si sadá na kreslo, ktoré stálo na oltárnych stupňoch na evanjeliovej strane. Katarína si rýchlo kľakla na oltárne stupne blízko nej a položila svoje ruky na kolená najsvätejšej Panny.
Madona jej povedala: "Dcéra moja, Boh ti chce zveriť poslanie, pre ktoré musíš veľa vytrpieť. Budeš prenasledovaná, ale neboj sa, budeš mať potrebnú milosť. Rozprávaj o tom, čo uvidíš, s dôverou a prostotou, sú smutné časy. Nešťastie doľahne na Francúzsko a celý svet zasiahnu búrky. Prichádzajte ku stupňom tohto oltára: odtiaľto sa budú rozlievať milosti na osoby, ktoré o nich budú s dôverou žiadať."
O druhej hodine v noci – tak dlho trvalo videnie – sa Katarína vrátila na lôžko, ale už nedokázala zaspať. Nikto nič netušil. Hovorila o tom so spovedníkom, ktorý s rozvážnou nevierou vyčkával ďalší vývoj. Katarína nestratila svoj pokoj a vykonávala každý deň svedomito svoje povinnosti.
Madona sa vrátila za štyri mesiace, 27. novembra 1830. Katarína koná vo veľkej kaplnke o pol šiestej popoludňajšie rozjímanie. Bez toho, aby to niekto iný spozoroval, počuje šušťanie šiat, pozdvihne oči a zbadá najsvätejšiu Pannu. Má biely šat, modrý plášť a na hlave biely závoj. Stojí na pologuli na hlave zvíjajúceho sa zelenavého hada. Vo výške srdca drží v rukách zlatú zemeguľu, ktorú obetuje Bohu s materskou starostlivosťou.
Katarína hovorí: "Jej oči boli obrátené k nebu a jej postava bola taká krásna, že to nemôžem popísať. Potom sa náhle na jej prstoch objavili prstene s drahocennými kameňmi, ktoré vyžarovali lúče, jeden krajší ako druhý. Tieto lúče žiarili na všetky strany a napĺňali žiarou dolnú časť obrazu, takže už nebolo vidieť jej nohy. Zatiaľ čo ja som o nej rozjímala, obrátila svoje oči a pozrela sa na mňa. Jej hlas mi potom povedal: „Tento glóbus predstavuje celý svet a každú dušu zvlášť. Lúče sú symbolom milostí, ktoré udeľujem tým, ktorí ma o to žiadajú.“
Potom sa okolo Márie vytvoril ovál, v ktorom stáli tieto zlaté písmená: „Ó Mária, bez poškvrny počatá, pros za nás, ktorí sa k Tebe utiekame!“
Ihneď bolo počuť hlas, ktorý mi povedal: „Daj raziť medaily podľa tohto vzoru; osoby, ktoré ju budú nosiť na krku, dostanú veľké milosti. Milosti budú ešte hojnejšie pre tých, ktorí ju budú nosiť s dôverou.“ Potom sa obraz otočil a Katarína videla na rube písmeno M, v ňom kríž a pod ním dve srdcia: Ježišovo a Máriino.
Katarína nehovorí o dvanástich hviezdach, ktoré obklopovali tento symbol: vzťahujú sa ku knihe Zjavenia. Katarína schválila medailku, ktorá sa obdivuhodným spôsobom rozšírila. V roku 1832 bolo zhotovených prvých 1500 exemplárov, v roku 1834-35 nasledovalo 2 400 000 kusov a do desiatich rokov ich bolo 100 miliónov. Čoskoro medailka prekročila francúzske hranice a dnes je rozšírená po celom svete ako zázračná medailka.
20. januára 1842 sa Nepoškvrnená zo zázračnej medailky zjavuje v Ríme v kostole sv. Ondreja Alfonzovi Ratisbonnemu, mladému židovskému bankárovi, ktorý sa obrátil a dal sa pokrstiť. Zo žartu prijal medailku od jednej francúzskej priateľky a Panna Mária sa mu zjavila tak, ako je zobrazená na medailke. „Nič mi nepovedala, ale ja som všetko pochopil!“
11. februára 1858 sa Panna Mária zjavila v massabielskej jaskyni Bernadette Soubirousovej a predstavila sa ako Nepoškvrnené počatie. Keď sa to Katarína Labouré dozvedela, v radosti to komentovala: Je to tá istá naša Nepoškvrnená. Bolo v Božom pláne, aby zázračná medailka pripravila veriacich na vyhlásenie článku viery o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie 8. decembra 1854, ktoré potom lurdské zjavenie potvrdilo.
zdroj: Maria Ausiliatrice
