%20(1).jpg)
Malá Arabka, ktorá prišla z Palestíny, vstúpila v Marseille do Kongregácie sestier svätého Jozefa od Zjavenia. "Anjel Pána", sestra Veronika, ju sprevádza.
Sestra Veronika, občianskym menom Sophia Leeves, sa narodila 1. októbra 1823 v Konštantínopole, vo vtedajšej osmanskej ríši, kde jej otec, Henry Daniel Leeves, bol anglikánskym farárom a duchovným anglického vyslanectva. Jej matka, Marie Haultain, pochádzala z anglickej vojenskej rodiny. Tvrdošijne bránil radovému povolania svojej dcéry. Sophie sa ako dieťa učila gréčtinu a latinčinu. Cestovala po Stredomorí. Pri smrti svojho otca konvertovala ku katolíckej viere, čo vyvolalo škandál a viedlo k rozchodu s rodinou. Bezprostredne po svojom krste na Malte, dňa 2. februára 1850, na sviatok Obetovania Pána, sa cítila byť povolaná k radovému životu a 14. septembra 1851 vstúpila do kláštora Kongregácie svätého Jozefa od Zjavenia v Marseille, kde v deň svojej obliečky dostala meno Veronika. Bola priťahovaná kontemplatívnym životom, a preto cestovala do Ríma, aby svoju žiadosť o prestup do Karmelu v Pau predniesla Kongregácii pre biskupov a rehoľníkov. Na jar 1867 sa vrátila na Bielu sobotu do Marseille do "Capelette" naspäť, kde očakávala rozhodnutie biskupov. Medzitým jej bola zverená zodpovednosť za noviciát, čo prijala len so sebazaprením, ale matka Honorine bola už taká vyčerpaná a chorá, že noviciát už viesť nemohla.
Stigmy čiže "choroby" Mariam Baouardy
V deň svojho vymenovania," napísala sestra Veronika, som sa pri vstupe do kaplnky stretla s malou arabskou čakateľkou, ktorej som doteraz venovala malú pozornosť. Povedala mi: Matka, mám dnes prať bielizeň. Prosím, prideľte mi nejaké novicky, aby mi pomohli, pretože ja som vo štvrtok a v piatok chorá, a dnes by som bola rada hotová ... Povedala to všetko zlou francúzštinou, pretože nevedela ešte touto rečou dobre hovoriť, ale povedala to veľmi zrozumiteľne.
Pozrela som sa krátko na ňu a potom mi dalo vnútorné svetlo na vedomie, že toto mladé dievča má podiel na utrpení Krista. Odpovedala som jej bez váhania: Áno, dieťa moje, začnite a ja vám pošlem sestry, ktoré vám pomôžu.
Odišla a ja som poslala sestry do práčovne. Hneď potom som išla k matke Honorine, ktorá ležala v posteli a pýtala sa ma, či som videla Máriu, tú Arabku!
Ale kto je Mária, tá Arabka? pýtala som sa.
Povedala mi, že je to tá, ktorá odišla do práčovne. Rozprávala mi, že toto dievča toho dňa, keď sme sa vrátili z Ríma, prišlo za ňou a povedalo jej: Dôstojná matka, prišla jedna sestra s našou generálnou predstavenou. Mám ju veľmi rada a uvidíš, že bude novicmajsterkou.
Nemyslím si, že sestra Veronika bude vymenovaná novicmajsterkou, odpovedala matka Honorine, pretože vedela, že som chcela ísť na Karmel.
Uvidíš!
Matka Honorine mi rozprávala viac vecí o tomto dievčati a nakoniec mi povedala, že je každý piatok chorá. Pri tom sa jej robia na rukách znamenia stigiem, hovorila potichu.
Už som to počula, povedala som. Pozrela na mňa trochu prekvapene.
Skutočnosť, s ktorou sa sestra Veronika stretla, bola veľmi bolestná. Rozprávala: Toto dievča ako by bolo odpadom noviciátu. Bola oblečená do čierneho. Jej odev a pokrývka hlavy boli špinavé a obnosené, ako by bolo pre ňu dobré to najhoršie ... Niekoľko starších sestier ju dokonca bilo. Dostávala sotva čosi k jedlu, a keď aj áno, boli to len zvyšky po žiačkach internátu. Čo sa týka oblečenia, bolo to najhoršie a najškaredšie, dosť dobré pre Máriu, tú Arabku!
Umiestnili ju do kuchyne, kde umývala riad a starala sa o odpadky ... Nemala žiadny čas na odpočinok a spala na akomsi pelechu spoločne so šiestimi ďalšími novickami a jednou profesnou sestrou, ktorá s ňou zaobchádzala kruto, a dokonca jej odoprela trochu vody, keď potrebovala v piatok zvlažiť ústa, úplne vyschnutá od silnej horúčky, ako Ježiš na kríži. Matka Honorine, ktorá bola chorá, ju nemohla ani chrániť, ako by rada urobila, ani pozorovať tieto mimoriadne okolnosti, keďže sa Mariam nikdy nesťažovala.
V tejto súvislosti bolo tým úžasne priaznivým, jasným a inteligentným pohľadom tejto ženy prvýkrát všetko preskúmané a podaná správa, aké milosti Mariam dostala. Mariam bola totiž presvedčená, že je"Chorá"! A možno nákazlivá. Snáď má lepru, o ktorej počula rozprávať pri svojej púti do Jeruzalema.
Všetky tieto "nečistoty" umývala a schovávala neustále od stredy do piatku. Potom bolo všetko opäť v poriadku. Sestra Veronika bola dôverníčkou a útočiskom pre túto malú, úplne zmätenú stigmatizovanú. Brala Mariam do izby matky Honorine, ktorá už neopúšťala lôžko. Chcela o ňu starať sama a rozprávala: "Kvôli ranám, ktoré sa začali tvoriť na jej nohách a rukách sa nemohla držať vzpriamene. Na koži boli pľuzgiere ako po ťažkej popálenine. Skrze rany na rukách a nohách bolo možné vidieť. Krv vytekala z jej otvorených rán, ale zvláštnym spôsobom to prichádzalo tak náhle, že bolo nemožné stanoviť presný okamih. Z jej oboch rúk, ktoré si tlačila na tvár, keď stonala, vytekal potôčik krvi bez toho, aby boli viditeľné stopy poranenia alebo poškriabania. Potom sa vytvorili otvory, ktoré vyzerali ako od nejakého veľkého tŕňa, skôr než sa zase uzavreli a zmizli. Potom bola koža hladká a bez poškodenia. Len na jej tvári zostali viditeľné zaschnuté krvavé potôčiky."
"Len všemohúcnosť Božia mohla v okamihu zraniť a vyliečiť bez toho, aby zostala jediná stopa, pretože o dve alebo tri hodiny neskôr išla Mariam zasa za svojou prácou, aby dohnala stratený čas!"
Mariam sa rozvíjala v dôvere. Nejaký vnútorný hlas jej hovoril, že zomrie v náručí sestry Veroniky. Kedy? Ako? Pýtala sa. To nemohla povedať, ale vedela to. Zdalo sa, že všetko príde na správne miesto.
Doba Mariaminho čakateľstva už končila. V piatok 18. mája sa zišiel sesterský poradný zbor Kongregácie sestier sv. Jozefa od Zjavenia. Prípad Mariam bol prerokovaný ako prvý a potom došlo k hlasovaniu: dve sa zdržali a jej pripustenie k obliečke bolo zamietnuté. Nemala si obliecť habit. Mohla by sa osoba s takými mimoriadnymi charizmami a v takom aktívnom spoločenstve cítiť skutočne dobre?
Úlohou novicmajsterky bolo oznámiť Mariam rozhodnutie. Bola vo svojej izbe, mala stigmy. Jej rany sa práve zacelili a prijala správu s odovzdanosťou. Matka Veronika dostala práve z Ríma dovolenie, že smie prestúpiť do Karmelu v Pau, čo bolo dávnou túžbou jej srdca. Videla v tom ihneď znamenie, na ktoré čakala od Ducha Svätého, ako na odpoveď na svoje horlivej modlitby: "Pane, ako môžem viesť túto veľmi vzácnu dušu, ktorú si mi zveril?"
Posadila sa na Mariaminu posteľ: "Teraz som voľná, aby som vám mohla povedať niečo, čo som doteraz tajila: vstúpim do Karmelu v Pau, akonáhle to bude možné. Chcete ísť so mnou?"
"Matka moja, kam vy pôjdete, pôjdem aj ja. Kde vy budete, budem aj ja. Kde vy zomriete, zomriem aj ja," odpovedala Mariam. A tak sa stalo, že táto malá, pôvabná, detsky naivná mladá Palestínčanka, ktorá mala 21 rokov, ale vyzerala na pätnásť, 15. júna 1867 prekročila prah Karmelu v Pau v okamihu, kedy bola slávnosť Najsvätejšej Trojice a sestry spievali v kaplnke prvé vešpery.
Keď sa matka Veronika, prevorka Karmelu v Pau, pýtala matky Eliji v liste, či smie táto mladá Arabka z Galiley prísť s ňou, uisťovala len, že je poslušná, až je to prekvapujúce! Žiadne slovo o mimoriadnych udalostiach, ktoré zistila. Karmelitánky v Pau nevedeli teda nič o svojej novej spoločníčke. Ale uplynulo len málo času, než odhalili tajomstvo malej sestry, ktorá bola pridelená do kuchyne a ktorá prejavila želanie, aby dostala rádové meno "sestra Mária od Ukrižovaného Ježiša".
Vlastne sa sestra Veronika cítila byť povolaná, aby založila tretí rehoľný rád, po ktorom by nasledoval noviciát v Karmeli. Tento noviciát bol pre ňu rajom na zemi, po ktorom tak veľmi túžila. Avšak nenaliehala a nechávala Pánovi, aby otváral jednu cestu za druhou.
Dva týždne po svojom príchode do Pau dostala v skrytosti habit. O dva mesiace neskôr na príkaz dôstojného generálneho predstaveného smela zložiť svoju profesiu. Tým bola oficiálne prijatá. Začala teraz zostavovať pravidlá pre tretí rehoľný rád podľa vzoru pravidiel veľkej Terézie z Ávily. Táto nová zodpovednosť vzdialila sestru Veroniku na nejaký čas od jej chráněnkyni.
Niekoľko dní po svojom príchode, 17. júla 1867, na sviatok sv. Eliáša a tiež na meniny matky prevorky, Mariam upadla počas poludnia do extázy. Videla, ako prorok z vrchu Karmel prechádza refektár, žehná jedlo každej rehoľníčky a jej samotnej oznámil obliečku.
Matka Elija bola ohromená a rozhodla sa v ústraní obliecť habit Karmelu. To sa stalo 27. júla o 5.30 ráno, a pretože Mariam bola v extáze, rozhodla sa predstavená vymenovať ju chórovou sestrou. Pokúsila sa naučiť ju čítať, čo sa cez jej dobrú vôľu nepodarilo. Tak sa stala na svoje vlastné želanie zase pomocnou sestrou, tam, kde ju Pán chcel mať. Na tomto mieste a v priebehu troch rokov došlo v Pau k mimoriadnym udalostiam, ktoré sa dajú rozdeliť do troch fáz.
Prvá fáza trvala od 26. júla 1867 do 26. júla 1868 (výročný deň Mariaminej obliečky). 4. júla 1868 opustila sestra Veronika Karmel v Pau, aby začala sa zakladaním tretieho rádu v Bayonne - dvanásť dní pred koncom prvej fázy.
Druhá fáza prebiehala od 27. júla 1868 až do 4. septembra 1868. Karmel v Pau sa stal v tejto dobe javiskom ohromujúceho diabolského divadla.
Tretia fáza sa začala 5. septembra 1868 a trvala až do 21. augusta 1870, do dňa, kedy sa Mariam a jej spoločníčky sestry vydali na cestu k založeniu Karmelu do Mangalore v Indii.
Prvá fáza
Milostí stále pribúdalo pod pozorným a neustálym pohľadom prevorky, matky Eliji, a sestry Veroniky, ktoré boli poverené založením nového Karmelu. Mariam zostala v skrytosti v klauzúre Karmelu v Pau. "To malé nič", ako sa sama označovala, prežilo mnoho nadprirodzených skutočností: stigmy, levitácia, extázy, bilokácie, vnútorné oznámenie ...
Keď sa jedného dňa oneskorila na obed, poverili jednu sestru, aby ju hľadala. Keď tá Mariam objavila, bola na vrcholku stromu, lenže vetva, na ktorej sa držala, by sotva udržala malého vtáčika! Tento jav levitácie (vznášania) sa opakoval ešte viackrát. V Pau je možné vidieť stromy, na ktoré bola podivuhodným spôsobom vyzdvihnutá. Bola v extáze a zostúpila iba na modlitbu prevorky, ktorá jej pripomínala sľub poslušnosti.
Keď raz neposlúchla ihneď volanie svojej prevorky, zosunula sa s veľkými ťažkosťami zo stromu a nechala svoje sandále visieť na vetvách. Neskôr sestry namáhavo zniesli sandále z vetiev dole! Tieto úkazy pozorovalo viac sestier, takže optické ilúzie alebo paranormálne javy sú vylúčené. Viac alebo menej dlhé extázy sprevádzali vo všedné dni "malú Arabku". Nastávali všade. Mohlo to byť počas modlitby v kaplnke, ale aj v kuchyni, keď oplachovala riady alebo upratovala.
Pre Mariam boli jej stavy pred sestrami trápne. Označovala ich ako "spánok", ktorý ju pomerne často prepadával. Keď sa jej pýtali, čo počas extázy videla, odpovedala zdržanlivo a pokorne. Jej dôverné oznámenia dostávala prevorka (matka Elija), generálna predstavená (matka Veronika) a neskôr ich oznamovala svojmu spovedníkovi P. Estratemu, zakladateľovi Karmelu v Betleheme a svojmu prvému životopiscovi. Paradoxným spôsobom mohla táto mladá rehoľníčka, ktorá bola analfabetkou a úplne nevzdelaná, v priebehu extázy skladať piesne a básne, ktoré neskôr vyvolávali údiv a obdiv intelektuálov a autorov ako boli Léon Bloy, Louis Massignon, Jacques Maritain, Maurice Barres. Jej spolusestry počúvali a boli prekvapené, že Mariam pritom nemala svoj obvyklý, drsný hlas, aký mala ako následok drámy v Alexandrii.
Mária od Ukrižovaného Ježiša si vyprosila dovolenie pre pôst, ktorý nebol reholi nariadený. Počas týchto pôstnych dní sa uspokojila s chlebom a vodou. Často jej bolo toto povolenie odopreté, pretože sa
prevorka bála o jej zdravie.
Keď sa 24. mája 1868 modlila s niektorými sestrami ruženec v eremitáži Našej Milej Pani z vrchu Karmel, upadla znova do extázy. Jej tvár sa rozjasnila a vyspievala dlhú pieseň lásky. Jej spoločníčkam bolo jasné, že sú prítomné pri neobyčajnej udalosti a počuli, ako sa Mariam obracia na svätú Teréziu z Avily: "Ježiš mi prebodol srdce." Bolo to druhé prebodnutie. Samozrejme, že sa rozšírili správy o tomto jave tiež mimo Karmelu v Pau. Od tohto dňa krvácalo Mariamino srdce často a na obväzoch, ktorými bola osušená krv, sa dali prečítať tri znaky, ktoré sa Mariam nadarmo pokúšala skryť: (O-J-S) a nad tým kríž.
Druhá fáza od 27. júla do 4. septembra 1868
Podľa svedectva sestry Veroniky - občas sa zdržiavala v Pau - dostal diabol moc, aby Mariam trápil. Po štyridsať dní trpela veľa, niekedy až sto útokov za deň, od diabla a jeho pomocníkov, ktorí sa pokúšali Mariam usmrtiť; silno ju trápili a hodili ju dokonca do nádrže, z ktorej sa podivuhodne nezranená dostala von. Toto rozpútanie nenávisti a kriku vydesilo ľudí okolo Mariam. K tomu sa rozšíril po celom kláštore zápach síry. 4. septembra okolo poludnia znovu precitla a potom spadla na štyri dni do extázy. Obdobie pokušenia bolo skončené.
Tretia fáza od 5. septembra 1868 do 21. augusta 1870
Po tom, čo sa vrátilo obdobie jasného pokoja, začali v Karmeli v Pau prípravy na založenie Karmelu v Mangalore (India) pod vedením dôstojnej matky Eliji, ktorá mala byť hlavou novej kolónie. Bola sprevádzaná P. Lazarom, P. Gratianom a deviatimi rehoľníčkami, medzi ktorými bola aj sestra Mária od Ukrižovaného Ježiša.
