%20(1).jpg)
Carlo Acutis je ctihodný. Rozhodol o tom vo štvrtok 5. júla 2018 ráno pápež František, keď poveril Kongregáciu pre svätorečenie, aby vyhlásila dekrét o hrdinských cnostiach Božieho služobníka, ktorý zomrel 12. októbra 2006 v Monze vo veku iba 15 rokov.
Titul ctihodný znamená, že cirkev uznáva, že Carlo žil kresťanské cnosti v hrdinskej miere. Je to prvý krok, ktorý ho, ak to bude v Božom pláne, dovedie najprv k blahorečeniu a potom ku kanonizácii. Jeho mottom bolo: "Každý sa rodí ako originál, ale mnohí umierajú ako fotokópie." Podľa Carla sa každý človek rodí ako jedinečná a neopakovateľná bytosť.
Keď bol 23. januára 2019 vykonaný kanonický prieskum pozostatkov veľmi mladého Božieho služobníka, jeho telo bolo nájdené neporušené. Prítomná bola pri tom aj jeho matka Antonia Salzano, no jej manžel to nechcel vidieť. "Bol to stále náš veľký chlapec, vysoký 1,82 m so všetkými svojimi čiernymi a kučeravými vlasmi, len mal trochu tmavšiu kožu. A rovnakú váhu, ako to sám predpovedal," hovorí pani Antonia a dodáva vysvetlenie: "Niekoľko dní po pohrebe, za úsvitu, ma prebudil hlas: "Závet". Prehľadala som jeho izbu, myslela som, že tam nájdem list. Nič. Zapla som počítač, nástroj, ktorý uprednostňoval. Na ploche bolo veľmi krátke video, ktoré sám natočil v Assisi o dva mesiace skôr: "Je mi určené zomrieť." A bezstarostne sa pritom usmieval..."
Carlov život trval v skutočnosti 5 640 dní a 11 hodín. O 14.00 hod. 11. októbra 2006 upadol do kómy s úsmevom na perách. Jeho rodičia si mysleli, že zaspal. Mozgová smrť bola vyhlásená o 17.00 hod., zákonná ráno. Antonia s manželom chceli darovať jeho orgány, ale nebolo to možné, povedali im, že boli touto chorobou ohrozené.
Krásny paradox, pretože srdce, dokonale zachované, je teraz vystavené v monštranci v pápežskej bazilike sv. Františka v Assisi, ako o tom bolo rozhodnuté počas skúmania v roku 2019.
Na otázku, ako Carlo objavil vieru, odpovedala pani Antonia: "Určite nie vďaka nám rodičom, prosím, zapíšte si to. Než sa Carlo narodil, bola som v živote v kostole len trikrát: prvé sväté prijímanie, birmovanie, manželstvo. A keď som stretla svojho budúceho manžela, ktorý študoval politickú ekonómiu v Ženeve, nebolo to, ako keby chodil na omšu v nedeľu."
Carlovo náboženské vnímanie si vysvetľuje tým, že svoju úlohu v ňom zohrala poľská pestúnka Beata, oddaná pápežovi Jánovi Pavlovi II. Ale u Carla sa javila aj prirodzená predispozícia k posvätnosti. Ako triapolročný požiadal mamu, aby išla do kostola pozdraviť Ježiša a v milánskych parkoch zbieral kvety, ktoré nosil Panne Márii. Jeho túžbou bolo pristúpiť k Eucharistii už v siedmich rokoch, namiesto desiatich.
Rodičia mu v ničom nebránili, nechali synovi slobodu. Carlova túžba sa im zdala pekná a tak požiadali o výnimku. "Pre mňa to bolo „Božie znamenie“. Carlo ma zachránil," hovorí jeho mama Antonia. "Bola som vo viere negramotná. Dostala som sa bližšie vďaka P. Iliovi Carraiovi, P. Piovi z Bologny, inak by som sa cítila zdiskreditovaná vo svojej rodičovskej autorite. Je to cesta, ktorá pokračuje dodnes. Dúfam, že skončím aspoň v očistci."
Carlo Acutis nevynikal iba v modlitbe, ale ako hovorí pani Antonia, vynikal úplne vo všetkom. Šesťročný Carlo ovládal počítač a po dome chodil v bielom plášti s odznakom Počítačový vedec. V deviatich rokoch už písal elektronické programy vďaka textom zakúpeným v polytechnickej knižnici.
Keď postulátori kauzy blahorečenia podrobne analyzovali pamäť jeho počítača technikami forenzného vyšetrovania, nenašli ani najmenšiu stopu nevhodných činností. Carlo sníval o tom, že na šírenie evanjelia bude používať počítač a web.
Aj preto pápež František v „Christus vivit“ uvádza Carla ako príklad pre mladých ľudí. Carlo vedel veľmi dobre, že tieto mechanizmy komunikácie, reklamy a sociálnych sietí môžu byť použité na to, aby sa z nás stali pasívne subjekty, ale dokázal vďaka nim "oznamovať hodnoty a krásu".
Jeho pohľad však mieril ďaleko za internet. Do polievkových kuchýň sestry Matky Terezy z Kalkaty v Baggiu a ku kapucínom vo Viale Piave, kde Carlo slúžil ako dobrovoľník. Večer odišiel z domova s nádobami plnými jedla a horúcich nápojov, ktoré vzal k bezdomovcom pod Arco della Pace, pre ktorých z vlastných úspor nakúpil aj spacie vaky. Sprevádzal ho rodinný pomocník Rajesh Mohur, bráhman hinduistickej kňazskej kasty, ktorý vďaka Carlovi konvertoval ku katolicizmu.
Carlova mama Antonia si je istá, že Carlo žil svätý život. Napríklad vyprosil u Panny Márie z Pompejí uzdravenie ženy, ktorá trpela na nádor. To je jeden príklad z mnohých, ktoré ešte nevstúpili do procesu svätorečenia.
Ku Carlovej beatifikácii viedlo uzdravenie v Brazílii pri príležitosti siedmeho výročia jeho smrti – 12. októbra 2013 – v Campo Grande. Šesťročný Matheus sa narodil s chorým pankreasom a nemohol stráviť tuhú stravu. Kňaz Marcelo Tenório zozval farníkov k modlitbe novény a na malého pacienta položil kúsok Carlovej košele. Nasledujúci deň dieťa začalo jesť. CT vyšetrenie ukázalo, že jeho pankreas sa stala totožný s pankreasom zdravých jedincov bez toho, aby ho chirurgovia operovali.
Chorobe sa nevyhol ani samotný Carlo. Najprv to vyzeralo ako obyčajná chrípka, no po niekoľkých dňoch sa uňho objavila ťažká asténia a mal krv v moči. Vtedy Carlo povedal, že ponúka tieto utrpenia za pápeža a cirkev a aby šiel priamo do neba bez toho, aby prešiel očistcom, ale v rodine tomu neprikladali príliš veľkú váhu. Jeho matka Antonia zavolala profesorovi Vittoriovi Carnellimu, ktorý bol jeho pediatrom. Odporučil okamžité prijatie na kliniku De Marchi, kde si vypočuli zlú diagnózu: akútna myeloidná leukémia M3. Carlo o tom bol informovaný hematológmi. Pokojne zareagoval a poznamenal: "Pán mi dal pekné prebudenie." Previezli ho do nemocnice San Gerardo v Monze. Akonáhle sa tam dostal, Carlo zavrtel hlavou: "Odtiaľ živý nevyjdem."
Hoci rodičia prosili Pána Ježiša, Pannu Máriu a ctihodného brata Antonia Pietra Cortinovisa, kapucína, ktorý založil dielo sv. Františka pre chudobných v Miláne o zázrak, Božie plány boli iné. Aj preto mu mama pred smrťou navrhla: "Požiadaj Pána, aby nám ukázal znamenie svojej prítomnosti."
"Neboj sa, mami. Dám vám mnoho znamení," odpovedal Carlo. Deväť dní po jeho smrti v Tixtle v Mexiku sa hostia začervenala krvou. Komisia zložená aj z neveriacich vedcov zistila, že ide o skupinu AB, ktorá je rovnaká ako v rubáši a v zázraku Lanciano, a že ide o srdcové bunky. O štyri roky neskôr bola vo vrstvách pod koaguláciou stále prítomná čerstvá krv.
Ďalším znamením bola udalosť, ktorá sa stala v poľskej Sokólke 12. októbra 2008, keď jeho mama cestovala s Carlovou výstavou Znamení o eucharistických zázrakoch po svete. V spomínaný deň, v deň druhého výročia jeho smrti, hostia počas prijímania spadla na zem a bola uložená v trezore. O týždeň neskôr sa stala kusom mäsa myokardiálneho pôvodu, krvnej skupiny AB.
Carlo tiež predpovedal, že sa pani Antonia znovu stane matkou, hoci mala vtedy 40 rokov. Bola to pravda, v roku 2010, vo svojich 43 rokoch, porodila pani Antonia dvojčatá, Michele a Francesca.
Od Carlovej smrti na leukémiu v roku 2006 si Antonia hlbšie uvedomila, aké mimoriadne a zvláštne bolo ich dieťa. Prvá plyšová hračka, ktorú mu po narodení v Londýne dala, bolo jahniatko. A tortu ku krstu vybrala v tvare baránka.
Antonia spomína, že od svojich troch rokov prejavoval lásku k Ježišovi a požiadal ju, aby vstúpila do kostola a pozdravila ho. Nosil kvety Panne Márii. "Vďaka nemu som sa priblížila viere a začala som navštevovať kurzy teológie. V Miláne ma jeden starší kňaz, oddaný rovnako ako my, Panne Márii z Pompejí, požiadal, aby som zaskočila za rehoľníčku, pripravujúcu deti na prvé sväté prijímanie. Spýtala som sa, či môžem vziať svojho syna so sebou. Mal vtedy 6 rokov. Po roku ho kňaz zhliadol takým zrelým vo viere, že mu umožnil prijať prvé sväté prijímanie v kláštore Ambrosian Romite. V deň, keď sa konala táto slávnosť, prešiel cez cestu pastier s jahniatkom v náručí."
To však nebolo všetko. V jedenástich bol asistentom katechétov vo farnosti, potom pripravil reklamu na zapojenie chlapcov do dobrovoľníctva u jezuitov, usporiadal výstavu o eucharistických zázrakoch, vďaka ktorej vzišlo mnoho dobra a konverzií. "Dostávame denne tisíc e-mailov z celého sveta so stovkami svedectiev aj medzi chlapcami v jeho veku, ktorí sa znovu obrátili k viere a chodia na omšu. Svojou čistotou, láskavosťou, láskou Carlo priťahuje všetkých."
Ale Carlo bol aj normálnym dieťaťom. Hrával sa na playstation, ale prinútil sa hrať raz týždenne len jednu hodinu, pretože sa nechcel stať otrokom týchto technologických vymožeností. Chcel zostať slobodný.
Presne štyri roky po Carlovej smrti porodila Antonia dvojčatá - zázrak, ktorý pripisuje na Carlov príhovor. Dvojičky sa narodili v deň výročia, kedy ich Carlo opustil.
Dnes desaťroční Carlovi súrodenci Francesca a Michele mali prvé sväté prijímanie rovnako ako ich starší brat, skoro - v šiestich rokoch. Každý deň chodia na omše, modlia sa ruženec. Keď môžu, idú na adoráciu a mnohých svätých poznajú zo životopisov. Dvojčatá vlastne ukázali rodičom, aký výnimočný bol Carlo ako dieťa. "Niekedy im musím povedať 'nerob to', 'nerob ono'... myslím, že sú to dobré deti, pretože sa každý deň modlia ruženec, chodia na omšu kvôli príkladu Carla. Ale nie sú ako Carlo. Je tu naozaj veľmi, veľmi veľký rozdiel."
Je iróniou, že viera, ktorú Carlo zapálil vo svojej matke, bola práve tá vec, ktorá jej pomohla pochopiť jeho smrť. "Ježiš ma a môjho manžela pripravoval, pretože sme sa priblížili viere a sviatostnému životu a pripravil nás na tento okamih na smrť Carla. Neviem, ako by sme bez viery mohli prijať smrť dieťaťa, jediného dieťaťa," povedala pani Antonia.
Carlov príklad vo svätosti priniesol po jeho smrti rýchlo mnoho ovocia. Ľudia, ktorí poznali Carla, sa začali k nemu začali modliť hneď po jeho smrti a na jeho pohreb prišli davy. Pani Antonia dúfa, že obrad, ktorým sa jej syn zapíše medzi svätých, prebehne ešte za jej života: "Som si istá, že to nebude dlho trvať."
Na záver ešte niekoľko Carlových myšlienok
- Všetci sa rodia ako originály, ale mnohí umierajú ako fotokópie.
- Byť stále spojený s Ježišom. To je môj životný program.
- Božia láska môže z veľkej krízy urobiť veľkú milosť.
- Ruženec je najkratší rebrík, po ktorom sa dá vyliezť do neba.
- Život je skutočne krásny, iba ak začneme milovať Boha nadovšetko, svojho blížneho ako seba samého.
- Kritizovať cirkev znamená kritizovať seba samého! Cirkev je dávkovač pokladov pre našu spásu.
- Jediná vec, ktorej sa musíme skutočne báť, je hriech.
- Prečo sa muži tak zaujímajú o krásu svojho tela a potom sa nestarajú o krásu svojej duše?
- Nie ja, ale Boh.
- Náš cieľ musí byť nekonečný, nie konečný.
- Nie sebaláska, ale Božia sláva.
- Aké dobré je pre človeka vyhrať tisíc bitiek, pokiaľ potom nie je schopný vyhrať sám nad sebou?
- Posvätenie nie je proces sčítania, ale odčítanie. Menej mne, aby som nechal miesto Bohu.
- Po svätej Eucharistii je svätý Ruženec najmocnejšou zbraňou v boji s diablom.
- Ak Boh vlastní naše srdce, budeme vlastniť Nekonečno.
- Obrátenie nie je nič iné ako uhol pohľadu zdola nahor, stačí len jednoduchý pohyb očí.
- Nájdite Boha a nájdete zmysel svojho života.
- Život je dar, pretože kým sme na tejto planéte, môžeme zvýšiť našu úroveň milosrdnej lásky. Čím vyššia bude, tým viac si budeme užívať večnú blaženosť Božiu.
- To, čo nás skutočne urobí krásnymi v Božích očiach, bude len spôsob, akým sme ho milovali a ako sme milovali svojich bratov.
- Šťastie je pohľad obrátený k Bohu. Smútok je pohľad obrátený k sebe samému.
- Bez Neho nemôžem nič robiť.
- Iba tí, ktorí konajú Božiu vôľu, budú skutočne slobodní.
- Pravým učeníkom Ježiša Krista je ten, kto sa ho vo všetkom snaží napodobňovať a plniť Božiu vôľu.
