%20(1).jpg)
Legendy a staré tradície týkajúce sa vianočného stromčeka siahajú do staroveku, ale vianočný stromček, ktorý poznáme a zdobíme dnes, sa objavil až v posledných storočiach. Pohania pred stáročiami vystavovali v zime borovicové konáre ako pripomienku, že opäť príde jar, Rimania zasa nimi zdobili chrámy svojho boha Saturna.
V 12. storočí sa pred Vianocami organizovali na kostolných námestiach predstavenia - Paradiespel - ktoré zobrazovali dedičný hriech a vyhnanstvo Adama a Evy z raja. Ich cieľom bolo vysvetliť, prečo sa Boh rozhodol stať človekom, odkiaľ pochádza dedičný hriech a prečo všetci potrebujeme spásu. Predstavenia boli také populárne, že časom sa liturgická spomienka na našich prvých rodičov Adama a Evu oslavovala 24. decembra.
V týchto raných predstaveniach bol strom poznania dobra a zla dôležitou rekvizitou. Ale pretože bola zima, na úlohu rajského stromu sa použil zelený ihličnatý strom. Ten sa umiestnil na centrálne miesto a neskôr sa naňho začali vešať aj symbolické dekorácie - ovocie, reťaze, ktoré symbolizovali hada, ktorý pokúšal Evu, a namiesto gulí, aké poznáme dnes, povešali vyrobené z neposvätených oblátok, ktoré symbolizovali svet vykúpený Ježišom Kristom.
Veľmi dôležitý bol aj symbol sveta, na ten sa použili zapálené sviečky, znaky Večného Svetla, čiže nášho Pána. Na vrchol stromu sa osadila hviezda, symbolizujúca tú, ktorá priviedla troch mudrcov do Betlehema. Časom však tieto predstavenia vymierali a tradícia vianočných stromčekov sa presunula do interiéru. Stromčeky sa začali viac ozdobovať a napokon sa pod neho začali dávať jasličky.
Podľa veľmi populárnej legendy v Nemecku sa traduje, že vianočný stromček pochádza z 8. storočia. Legenda vychádza z historickej udalosti, keď svätý Bonifác zničil Odinov dub. Bonifác bol anglický biskup Winfrid, ktorý v 8. storočí odišiel do Nemecka, presnejšie do Hesenska, aby tam ako misionár Rímskej cirkvi kázal kresťanskú vieru.
Bonifác sa po zdanlivo úspešnom období kázania evanjelia vrátil do Ríma, aby sa stretol s pápežom Gregorom II. a v Nemecku nebol dlhší čas. V roku 723 sa na Vianoce však vrátil do Geismaru v Nemecku a bol veľmi dotknutý zistením, že sa Nemci vrátili k svojmu niekdajšiemu modlárstvu a pripravovali sa osláviť zimný slnovrat obetovaním mladého muža pod Odinovým posvätným dubom.
Biskup Bonifác, rozhorčený svätým hnevom, rovnako ako kedysi Mojžiš zlatým teľaťom, vzal do ruky sekeru a začal rúbať dub. Tento jeho odvážny, historicky zdokumentovaný počin znamenal triumf kresťanstva v Nemecku nad pohanskými božstvami.
V legende sa o jeho skutku rozpráva, že pri prvom údere sekery silný poryv vetra okamžite zvalil strom a ohromení Nemci s obavami rozpoznali Božiu ruku. Pokorne sa pýtali Bonifáca, ako majú oslavovať. Biskup ukázal na malú jedľu, ktorá zostala zázračne neporušená vedľa zlomených konárov spadnutého duba. Pretože poznal ich ľudový zvyk vziať si v zime domov vždyzelenú rastlinu, požiadal ich, aby si vzali jedľu, ktorá symbolizuje mier, pre svoju farbu aj nesmrteľnosť a vrcholcom, smerujúcim nahor, označuje nebo, Boží príbytok.
Ďalšia legenda rozpráva o hlohu, nazývanom "Svätý tŕň", ktorý sa našiel v Glastonburskom opátstve v Anglicku a kvitol práve na Vianoce. Legenda hovorí, že pochádza z vetvičky z Ježišovej tŕňovej koruny, preto bol uctievaný ako "posvätná relikvia".
Za tradíciu betlehemov zasa vďačíme svätému Františkovi z Assisi a jeho učeníkom. František prišiel v roku 1223 s myšlienkou vytvoriť živý betlehem, aby ľuďom znázornil pokoru, s akou prišiel Ježiš Kristus na svet. Spoločne s učeníkmi pripravili stajňu vrátane zvierat a pozvali obyvateľov mesta, aby si vytvorili živú rekonštrukciu. Stala sa takou populárnou udalosťou, že sa začala znázorňovať po celom Taliansku a neskôr, v 14. a 15. storočí sa v Neapole začali vyrábať prvé figúrky do jasličiek.
Zvyk, sláviť na Vianoce polnočnú omšu, zaviedol v Ríme pápež Sixtus III. Slávenie sa začalo polnočnou modlitbou "mox ut gallus cantaverit" (hneď po zakikiríkaní kohúta na úsvite), pretože pre starých Rimanov to bol čas začiatku dňa. V kontexte polnočnej omše to symbolizuje príchod Ježiša Krista ako Svetlo sveta.
Tradíciu postavenia mohutného vianočného stromčeka vedľa veľkých jaslí na Námestí svätého Petra začal v roku 1982 pápež Ján Pavol II. Táto tradícia teda nemá korene v staroveku, hoci je pre nás už každoročným zvykom, ktorý je stále silným obrazom pápeža, ktorý chcel osláviť Vianoce tak, ako to robil doma.
Poľský pápež miloval Vianoce, no predovšetkým všetky tradície, ktoré pochádzali z jeho rodnej krajiny. V knihe Príbehy o svätom Jánovi Pavlovi II. jeho priateľ rozpráva: "Svätý Otec veľmi túžil po tom, aby sme sviatky slávili v rodinnej atmosfére, podľa poľských tradícií. Svätý Otec mal Vianoce aj vianočný stromček veľmi rád."
Táto tradícia tiež pomohla solidárne sa spojiť s jeho rodným Poľskom, v ktorom počas rokov 1981 - 1983 platil výnimočný stav. Aj preto si pápež v roku 1981 počas Adventného a Vianočného obdobia osvojil zvyk umiestniť sviečku do okna ako znak svojej blízkosti k poľskému ľudu, ktorý bol v jeho rodnej krajine pod útlakom.
Pápež Ján Pavol II. vysvetlil pútnikom v roku 1999 symboliku vianočného stromčeka: "Vianočný stromček s jasličkami vytvára typickú vianočnú atmosféru a môže nám pomôcť lepšie pochopiť posolstvo spásy, ktoré nám Kristus prišiel priniesť prostredníctvom svojho vtelenia. Od betlehemskej maštale až po kríž na Golgote – celým životom vydával svedectvo o Božej láske k ľudstvu. On je podľa evanjelistu Jána ‚pravým svetlom, ktoré osvecuje každého človeka‘ (Jn 1,9). Svetlá, trblietajúce sa na vianočnom stromčeku, symbolizujú toto Svetlo. Posilňujú tak naše poznanie veľkého tajomstva: v Ježišovi Kristovi je svetlo, ktoré môže zmeniť ľudské srdce."
O rok neskôr zasa vyznal: "V posledných dňoch, zakaždým, keď som sa pozrel z okna svojej pracovne na Námestí svätého Petra, strom mi pozdvihol ducha. Vo svojej domovine som vždy miloval stromy. Keď sa na nich človek pozrie, určitým spôsobom začnú hovoriť. Jeden básnik považuje stromy za kazateľov s hlbokým posolstvom: Nehlásajú doktríny ani prikázania, ale oznamujú základný zákon života."
Pápež Benedikt XVI. mal zasa vo veľkej obľube advent, alebo "predvianočné obdobie", ako vyplýva z jeho spomienok: "Každý rok sa náš betlehem rozrástol o niekoľko figúrok a vždy bol výnimočný. Bola to radosť z machu, borievok a jedľových konárov, prinesených z lesa, kam sme sa vybrali s mojím otcom."
Masima - Verím a Dôverujem
