%20(1).jpg)
Hoci je Pražské Jezuliatko len Dieťaťom, má napriek tomu obrovskú moc. Svedčí o tom nielen nasledujúci príbeh zasvätenia sicílskeho kláštora, ale aj množstvo súčasných vypočutí.
Počas 2. svetovej vojny pocítila Sicília a najmä mestečko Ragusa od januára 1943 hrozné dôsledky nepriateľského vpádu. Pri jednom nálete lietadiel z Malty, ktoré mali bombardovať vojenský prístav a železničnú trať, dopadla jedna veľká bomba blízko karmelitánskeho kláštora v Raguse.
Vyľakané karmelitánky sa utiekli schovať do kláštornej pivnice s jednohlasnými volaniami - Svätá Mária, oroduj za nás! Svätá Terézia, matka naša, oroduj za nás!
A predstavená, matka Candida pokračovala: "Pražské Jezuliatko, ochraňuj náš kláštor! Pražské Jezuliatko, neopúšťaj nás! Pražské Jezuliatko, požehnaj nám! Pražské Jezuliatko, príď nám na pomoc!"
Útoky na celú Sicíliu sa o niekoľko dní ešte zosilnili a bombardovanie blízko kláštora sa opakovalo s veľkou silou. Vtedy sa matka Candida rázne rozhodla. Zhromaždila všetky sestry karmelitánky a povedala im: "Sestry, myslím, že Pražské Jezuliatko, ako ukazuje skúsenosť, chráni vždy tých najmenších. My sme jeho najmenšie nevesty v kráľovstve Cirkvi a v karmelitánskom ráde. Nachádzame sa uprostred vojnového ohňa a veľkých nebezpečenstiev, rozhodla som sa, že zasvätíme náš kláštor Pražskému Jezuliatku s tým, že až skončí vojna, znovu ho zasvätíme. Čo vravíte na tento návrh?"
Ani jedna z 29 sestier nebola proti, návrh milovanej prevorky prijali z celého srdca a hneď aj začali umiestňovať obrázky Pražského Jezuliatka na rôzne miesta kláštora. Jedno Jezuliatko sa tak nachádzalo pri bráne, druhé zasa v chóre, tretie na chodbe, ďalšie zasa na dvore či v záhrade. Až to vyzeralo, že sa celý kláštor hemží úsmevy tohto zázračného Dieťatka.
Sestry karmelitánky vykonaný sľub v kláštore počas vojny, svedomito splnili hneď po jej skončení. Matka prevorka Candida chcela, aby pri tejto príležitosti k nim zavítal aj provinciál karmelitánov Páter Tarcisio Benedetti od Najsvätejšej sviatosti.
Prípravy na túto slávnosť trvali tri dni a potom, 26. januára 1947 otec provinciál všetko vykonal s horlivosťou a dobrotou, ako zapísala na svedectvo matka predstavená Mária Candida. Páter Tarcisio spieval svätú omšu, mal oslavnú kázeň o Pražskom Jezuliatku, ktoré sa osvedčilo ako malá Všemohúcnosť voči raguskej komunite karmelitánok a udelil slávnostné požehnanie.
Pražské Jezuliatko dostala darom nový kráľovský plášť a v kláštore, aj mimo neho, bolo založené Bratstvo Pražského Jezuliatka, ako dosvedčuje zápis matky Candidy: "Bolo tiež založené Bratstvo Svätého Dieťaťa, po ktorom sme tak dlho túžili." Kláštor v Raguse dodnes uchováva rukopis blahoslavenej Márie Candidy, kde je zapísaných všetkých 29 sestier, ktorú vstúpili do Bratstva Pražského Jezuliatka.
Všetci ťa milujeme, ó Bože, ty Maličký Všemohúci! Požehnaj nám, posväť nás, chráň nás od každého nebezpečenstva. Utiekame sa s istotou, Jezuliatko, pod tvoj plášť a pod tvoju ochranu v každom okamihu, pri každej skúške. Buď s nami, Ježišu, až do posledného okamihu nášho života. Ako ťa milujeme Jezuliatko!!! /blahoslavená Mária Candida/
Táto vzácna pomoc Pražského Jezuliatka nie je jediná, sú ich celé hŕby a Jezuliatko rado pomáha aj dnes... neraz sme počuli a možno aj vyslovili slová: pod lampou býva najväčšia tma. Ak tento výrok použijeme ohľadom Pražského Jezuliatka, bude to celkom oprávnené. Pritom stále na nás čaká a koná... áno, aj dnes koná zázraky! Ale máme o nich vôbec záujem?
Je to taký zvláštny paradox. Do Prahy, a zvlášť k Panne Márii Víťaznej, prichádzajú tisícky pútnikov z mnohých, neraz veľmi vzdialených krajín, aby navštívili najmä Pražské Jezuliatko. Vo svete sa šíri úcta k Jezuliatku, stavajú sa kostoly, usporadúvajú sa púte. Ani my k nemu nemáme ďaleko a napriek tomu tento fakt prehliadame.
Niektorým možno príde čudné, že sa majú modliť pri nejakej voskovej soške, či uctievať Pána Ježiša ako dieťa, akoby to bolo pod úroveň dospelého kresťana. Tento pocit by sme však rozhodne mali zahodiť do koša a mali by sme dať vyrásť ďalšej úcte k Pánovi Ježišovi, ktorú nám dáva samotné nebo v podobe množstva vyslyšaných modlitieb, zverených týmto spôsobom nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi. Nie sú to žiadne staré svedectvá, ale čerstvé, riadne zdokumentované, doložené a preskúmané vypočutia. Prečo ale prevažujú svedectvá cudzincov? Odpoveď je jednoduchá – kto prosí, dostáva.
Mauro Stenico a Gloria Faccini z talianskeho mesta Fornace pricestovali do Prahy k Pražskému Jezuliatku 30. marca 2019 a podelili sa so svedectvom. „Náš otec Marco bol po srdečnej zástave od 17. februára v kóme. Po 43 dňoch sa na Veľkonočný pondelok, navzdory očakávaniam lekárov z kómy prebudil a bol duševne celkom v poriadku! Všetko to pričítame našej modlitbe k Jezuliatku a teraz sme tu, aby sme sa poďakovali.“
Pani Carmen Isabel Olivencia Petiton priletela v máji 2009 s celou svojou rodinou do Prahy až zo San Juan v Portoriku. Prišla sa poďakovať. Osemnásťročnej Carmen diagnostikovali endometriózu. Viackrát ju operovali, ale napriek tomu nemohla mať deti. „V júli 1998 som s manželom navštívila kostol Panny Márie Víťaznej a po mesiaci urobilo Jezuliatko zázrak! Dnes, po 21 rokoch sme sa do chrámu vrátili s našimi tromi deťmi.“
Giuseppe Zacco z Milána a jeho manželka, prišli 6. júla 2019 k Pražskému Jezuliatku znovu sa poďakovať. V ten deň bolo totiž desiate výročie mimoriadneho uzdravenia ich pravnučky. Pán Giuseppe rozprával: „Ja, moja žena Maria a naša dcéra Roberta sme tu, aby sme poďakovali Jezuliatku. 6. júla 2009 darovalo zdravie našej pravnučke Carole, ktorá bola dovtedy vážne chorá.“
Úcta k svätému Dieťaťu Ježišovi je pritom v katolíckej spiritualite dlhoročnou tradíciou. Raní cirkevní otcovia svätý Atanáz a svätý Hieroným požívali osobitnú úctu k Dieťaťu Ježišovi. Aj niektorí neskorší svätci, vrátane svätého Bernarda z Clairvaux, svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša, svätého Františka z Assisi, svätého Antona Paduánskeho a svätej Terézie z Avily, pomohli spopularizovať túto pobožnosť k Svätému Dieťaťu, pričom svätá Terézia z Avily cestovala so svojou sochou Svätého Dieťaťa, keď navštevovala iné kláštory. V dobe okolo roku 1300 rástla obľuba aj sošky Svätého Dieťatka, zhotovenej zvyčajne z vosku alebo dreva.
Pobožnosť k Pražskému Jezuliatku vznikla v polovici 16. storočia. V roku 1556 sa Maria Manrique de Lara y Mendoza zo Španielska vydala za českého šľachtica Vratislava II. z Pernštejna. Priniesla so sebou sošku Svätého Dieťaťa a v roku 1587 ju darovala ako svadobný dar svojej dcére Polyxene Lobkowitzovej. A tá zasa v roku 1628 darovala sošku Bosým karmelitánom v kostole Panny Márie Víťaznej v Prahe so slovami: "Šľachetní otcovia, odovzdávajúc vám túto sošku vám prinášam, čo mi je najdrahšie. Majte ju v úcte a nebudete mať nedostatok."
Masima - Verím a Dôverujem
