%20(1).jpg)
Ctihodný Leo Papin Dupont, tiež známy ako "svätý muž z Tours" alebo "apoštol Svätej Tváre", bol známym šíriteľom pobožnosti Svätej Tváre, ale tiež nočnej eucharistickej adorácie.
Narodil sa 24. januára 1797 na rodinnej cukrovej plantáži na Martiniku, bohatému plantážnikovi Nicholasovi Dupont a kreolke z Martiniku Marii-Louise Gaigenon de Marolles, pričom otec mu zomrel, keď mal šesť rokov.
Od detstva zbožný chlapec najprv študoval na Martiniku, potom, počas Francúzskej revolúcie dva roky v Spojených štátoch, až nakoniec ukončil štúdium na College of Pontlevoy, blízko zámku Chissay, ktorý patril jeho strýkovi, grófovi Gaigneron de Marolles.
Leo si myslel, že ho Boh povoláva, aby sa stal kňazom, ale kvôli telesnej vade ruky ho do seminára nevzali. Tak vyštudoval právo. Počas tohto obdobia sa stretol s množstvom nábožných osobností. Po skončení štúdia sa vrátil na Martinik, kde sa stal súdnym radcom.
V roku 1827 sa oženil s Caroline d'Andiffredi a v roku 1832 sa im narodila dcéra Henrieta. Jeho manželka zomrela asi rok po narodení dcéry a Leo sa po jej smrti, spolu so svojou matkou, presťahoval v roku 1834 do Francúzska a usadili sa v Tours.
Tu spoznal neutešený stav, do ktorého sa francúzske dediny dostali vplyvom ateizmu Francúzskej revolúcie. Modlil sa k Bohu a prosil, aby mu ukázal, ako napraviť tieto pohoršenia. Stal sa horlivejším vo svojej viere, veľa sa modlil a tiež umŕtvoval. Stal sa veľkým obrancom Božieho mena a snažil sa vysvetliť ľuďom, aké zlo páchajú, keď berú Pánovo meno nadarmo.
V Tours sa Leo zoznámil s karmelitánskym kláštorom, ktorému ponúkol svoje služby nielen ako právny poradca, ale aj ako priateľ a dobrodinec. V roku 1843 sa mu priorka zmienila, že novicka, sestra Mária od svätého Petra dostala od nášho Pána zvláštne a dôležité poslanie - Pán si želal, aby bolo konané zadosťučinenie za hrozný hriech rúhania: "Môjmu menu sa všade rúhajú, dokonca aj malé deti!"
Preto jej dal modlitbu Zlatý šíp, ako náhradu za rany, ktoré mu spôsobuje otravný šíp rúhania a sestre dal pochopiť, že tento strašný hriech ho zraňuje viac než ktorýkoľvek iný. "Tým, že hriešnik potupí moju Tvár, otvorene na mňa útočí, ruší vykúpenie a vyslovuje svoje vlastné odsúdenie."
Zbožný Leo z celého srdca súhlasil, že by sa malo začať dielo Nápravy. Po ďalších zjaveniach nášho Pána pokornej karmelitánke sa Leo aktívne zapojil a požiadal biskupa z Tours, aby vytlačil modlitby, ktoré náš Pán nadiktoval, aby mohol šíriť pobožnosť, ale biskup ho odmietol.
Náš Pán však neustával, ďalej oznamoval karmelitánskej sestre Márii svoje priania, týkajúce sa tohto diela a povedal jej, že zmysluplným predmetom tejto pobožnosti bude Jeho Svätá Tvár, pretože je zrkadlom a vyjadrením Božstva.
Leo po týchto zjaveniach spolu s priorkou a niekoľkými ďalšími priateľmi zostavili brožúrku, ktorá obsahovala opisy zjavení sestry Márie od Svätého Petra, a predložili ju arcibiskupovi. Ten súhlasil, aby sa vytlačilo 50 kópií, čo Leo okamžite urobil. Ale nábožná brožúra nahnevala niektorých politikov, ktorí sa sťažovali v diecéze, načo arcibiskup prikázal karmelitánkam a Leovi, aby o pobožnosti zachovali mlčanlivosť.
Keď v roku 1848 zomrela sestra Mária, arcibiskup z Tours uvalil na zjavenia, ktoré dostala, úplný zákaz. Nikomu nebolo dovolené sa o tom ani písomne, ani ústne zmieniť. A tým sa naplnili slová, ktoré Pán povedal sestre Márii: "Dovolím diablovi, aby narušil toto dielo, aby som vyskúšal dôveru svojich služobníkov."
O rok neskôr, v roku 1849, nariadil pápež Pius IX. v Gaete, kam musel utiecť kvôli nepokojom, aby sa konali verejné modlitby s prosbou o Božie milosrdenstvo. Vystavila sa k verejnej úcte aj relikvia Veronikinho závoja. Na tretí deň sa cez hodvábny závoj zreteľne zjavila Božská tvár, osvietená mäkkým svetlom s výraznými hlboko prepadnutými očami, a tiež s veľmi veľkou bolesťou. Vyrobili sa kópie tejto podoby a podávali sa ďalej.
Niekoľko podobizní dostala aj priorka benediktínok v Arrase. Vedela o zjaveniach sestre Márii a poslala niekoľko jej kópií aj do karmelitánskeho kláštora v Tours. Len čo ich tamojšia priorka dostala, hneď poslala dva kusy aj Leovi Dupontovi. Svitla nádej, že sa konečne bude môcť rozšíriť pobožnosť Úcty k Svätej Tvári, ako ju Pán daroval sestre Márii od svätého Petra.
Obraz je pozoruhodný, pri pohľade naň si môžeme uvedomiť, čo stáli naša zloba a hriechy Božského Vykupiteľa. Ale ešte viac si môžeme uvedomiť, že to nie sú pľuvance a modriny, ktoré spôsobili, že jeho agónia bola taká hrozná. Obraz nám ukazuje hanbu a zmätok, ktorý prežíval, keď bol tak neľudsky urážaný. Na obraze je odhalená Spasiteľova duševná agónia, ktorá človeka priťahuje, aby ho miloval a utešoval, keď rozjíma o jeho Tvári, lebo "On hľadal niekoho, kto by ho utešil, ale nikto tu nebol."
Leo zavesil obraz vo svojom salóne a pretože bol Veľký týždeň, zapálil pred ním lampu. Netušil, že obraz bude neustále ukazovať svoj zázračný charakter a že jeho skromná lampa bude nepretržite horieť až do konca jeho dní.
Niekoľko dní po tom, čo Leo zavesil obraz, prišla za ním klientka. Leo ju požiadal, aby chvíľu vyčkala, kým dokončí prácu a popritom si všimol, že si často šúcha oči. Povedala mu, že jej spôsobujú veľké bolesti a nevie, ako ich zmierniť. Leo jej navrhol, aby sa modlila pred Svätou Tvárou a prosila Pána, aby jej pomohol. Keď dokončil prácu, pridal sa k nej v modlitbe a povedal jej, aby si pomazala oči olejom z lampy. "Olej nemá liečivú silu," povedal jej, "pomazanie iba vyjadruje vieru vo vnútri a je aktom zbožnosti." Keď si mladá žena pomazala oči, bola okamžite vyliečená.
Takto začal prúd pútnikov do Leovej súkromnej pracovne, kde visel obraz Svätej Tváre. Do konca roka už Leo ani nemohol sledovať presný počet pútnikov, ktorí sa vyliečili po modlitbe litánií k Svätej tvári a po pomazaní olejom.
A hoci nebol zrušený zákaz arcibiskupa, aby bola verejne povolená verejná úcta, Leo aj napriek tomu otváral svoj dom všetkým, ktorí hľadali uzdravenie tela, mysle či ducha. Leo dostal útechu až na smrteľnej posteli, keď novovymenovaný arcibiskup zrušil zákaz. "Najkrajšie dielo pod slnkom" sa mohlo šíriť. A bol to Leo Dupont, "svätý muž z Tours", ktorý udržiaval túto oddanosť živú vo svojom skromnom salóne na Rue St. Etienne.
Leo Dupont zomrel 18. marca 1876 vo veku 79 rokov. Po jeho smrti kúpila jeho dom na Rue St. Etienne arcidiecéza Tours a zmenila ho na Oratórium Svätej Tváre. Arcibiskup Colet schválil, aby kaplnku spravovala kongregácia Kňazi Svätej Tváre, ktorá bola kánonicky zriadená v roku 1876 a za jej riaditeľa bol vymenovaný Dupontov priateľ, otec Peter Javier. Úcta k Svätej tvári Ježiša bola schválená pápežom Levom XIII v roku 1885.
Prípad jeho kanonizácie bol predložený Kongregácii pre kauzy svätých 21. júna 1939, pričom mu bol udelený titul Boží služobník. Pápež Pius XII. ho vyhlásil za ctihodného a teraz prebieha beatifikačný proces.
