%20(1).jpg)
Keď v roku 1802 objavili archeológovia v rímskych katakombách svätej Priscilly hrobku, našli v nej ostatky dievčaťa a fľaštičku so zaschnutou krvou. K hrobke boli pripevnené tri terakotové dosky s latinským nápisom Pax Tecum Filumena (Pokoj s tebou, Filoména) a tiež kresťanské symboly - ľalia, šípy, kotva a palma. Dievčinu identifikovali ako rímsku panenskú mučenicu z raných čias kresťanstva, kráčajúcu v stopách svätej Agáty, Lucie, Agnesy a Cecílie.
To bolo všetko, čo sa podarilo zistiť pri archeologickom výskume. Žiadny iný fakt okrem mena a jej smrti, ktorá nastala v 4. storočí, už nebol známy. Keď sa však o tri roky neskôr dozvedel o tomto objave v Ríme kňaz Francesco de Lucia z Mugnana, veci nabrali iný rozmer. Filoména na tohto kňaza veľmi zapôsobila a preto požiadal, aby boli jej relikvie prenesené do kostola Panny Márie Milostí v Mugnane.
V tej dobe zároveň traja mystici v rôznych častiach sveta začali dostávať prostredníctvom súkromných zjavení podrobnosti o živote svätej Filomény, z ktorých najvýznamnejšie bolo videnie sestry Márie Lujzy od Ježiša, ktorá 3. augusta 1833 po svätom prijímaní v okamihu vďakyvzdania kľačiac pred sochou svätej Filomény započula jej nežný hlas.
Úcta k "malej svätej" sa veľmi rýchlo rozšírila aj vďaka zázrakom, ktoré sa udiali už počas prevozu jej ostatkov do Mugnana. V priebehu desaťročí ju v Mugnano navštívili králi a kráľovné, svätí aj blahoslavení, chudobní aj bohatí, aby ju prosili o príhovor. Jednou z pútničiek bola aj Paulína Jaricotová, ktorá sa na odporúčanie arského farára Jána Mária Vianney rozhodla vykonať púť k ostatkom svätej Filomény.
Dcéra zámožného obchodníka s hodvábnymi látkami, slečna Paulína Jaricot, trpela pokročilým ochorením, ktoré sa postupom času zhoršovalo, až kým si jej priatelia neuvedomili, že "na ňu dýcha smrť". Kvôli rozličným a nebezpečným chorobám bola dlhé roky pripútaná lôžko. Lekári jej už nedokázali pomôcť – nedávno jej praskla jedna krvná cieva pri srdci, čím sa jej zhromažďujúca sa krv kazila a slečna zo seba vydávala neznesiteľný puch. Navyše sa k tomu pripojilo upchatie čriev a pridružilo sa opuchnutie od hlavy až po päty. Bola nútená celé noci prebdieť v bolestiach na posteli, pričom sa ani nemohla najesť a každým okamihom očakávala smrť.
Keď sa však dozvedela o svätej Filoméne a jej zázrakoch, s veľkou dôverou začala deväťdňovú pobožnosť, v ktorej sa odporúčala láskavej dobrodinke. To boli prvé milosti, vďaka ktorým mohla absolvovať aj ťažkú cestu do Mugnana. Sprevádzali ju jej domáci kňaz Peter Errik Rousselan, slúžka, ktorá u nej slúžila päť rokov Maria Melguion a sluha Claudio Roussel, aby jej boli poruke a mohli ju ošetrovať. Na koči bola pre ňu pripravená aj vlastná stolička a pred očami jej neustále museli visieť medaile najsvätejšej a nepoškvrnenej Matky Pána a svätej Filomény.
Cestou sa zastavila v Ríme, kde ju privítali jej priateľky, sestry Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Trinità dei Monti. Jej príchod do Ríma bol oznámený pápežovi Gregorovi XVI., no pretože bola po ceste veľmi vyčerpaná a oslabená, rozhodol sa ju osobne navštíviť. Pre Paulínu to bola nielen mimoriadna česť, ale najmä nevýslovná útecha. Svätý Otec bol veľmi láskavý a milý a ďakoval jej za prácu v prospech Katolíckej cirkvi a opakovane ju žehnal. Medzitým ju požiadal, aby sa zaňho modlila, "hneď ako dosiahne nebo". Paulína mu to sľúbila a spýtala sa: "Svätý Otče, ak sa zdravá vrátim z návštevy Mugnana a pôjdem pešo do Vatikánu, uráči sa Vaša Svätosť bezodkladne začať s konečným vyšetrovaním kauzy svätej Filomény?" A pápež odpovedal: "Áno, áno, dcéra moja, lebo to by bol zázrak prvého stupňa."
Pápež sa potom obrátil k predstavenej mníšok Najsvätejšieho Srdca a prihovoril sa jej v taliančine: "Ako veľmi chorá je naša dcéra. Zdá sa mi, akoby práve vyšla z hrobu. Už ju nikdy neuvidíme, nikdy sa nevráti." Pred odchodom ju znovu požehnal a prikázal kardinálovi Lambruschinimu, ktorý ho sprevádzal, aby sa za ňu modlil a udelil jej všetky možné odpustky.
9. augusta 1885 sa v Mugnane práve začala s obvyklou slávou slávnosť svätej Filomény, keď zrazu pred kostolom Matky milosti, v ktorom sa uchováva telo svätej Filomény, zastavil neznámy kočiar. Vystúpil z neho sprievod ľudí, ktorí vyniesli z koča ženu s bledou tvárou, opuchnutými nohami a odpudzujúcim smradom, spôsobeným vnútornou chorobou.
Keď ju takto skľúčenú niesli do kostola, sprevádzal ju súcit všetkých pútnikov a obyvateľov Mugnana. V ten podvečer sviatku svätej Filomény zostala v hlbokej nábožnosti a nezmenenej polohe pri svätej mučenici až do druhej hodiny po polnoci.
10. augusta sa Paulína hneď zavčasu ráno dala doniesť zasa k oltáru svätej divotvorkyne. V chráme bolo množstvo pútnikov a všetci súcitne pozerali na Paulínu. Vedeli, že svätá Filoména zvlášť toho dňa - 10. augusta - v deň svojej mučeníckej smrti a v deň svojho prenesenia do Mugnana, sa oslavuje zázrakmi, a tak s akousi svätou netrpezlivosťou čakali na uzdravenie tejto francúzskej slečny.
Paulína sedela na stoličke blízko relikvií svätice. Celým telom jej prechádzali neznesiteľné bolesti a srdce jej tak prudko bilo, až omdlela. Ostatní si mysleli, že zomrela. Tak hlasno kričali, že sa tí, ktorí sprevádzali Paulínu, rozhodli ju vyniesť von z kostola aj so špeciálnou stoličkou, na ktorej sedela. Paulína sa však prebrala a gestom naznačila, že chce zostať v blízkosti relikvií.
V okamihu požehnania Ježišom v Najsvätejšej oltárnej sviatosti jej z očí vyšla záplava sĺz, líce nabrali farbu a znecitlivené končatiny sa začali preberať. V tej chvíli zaplavila jej dušu nebeská radosť - svätá Filoména ju uzdravila! Pochopila, že má ešte žiť veľa rokov, aby sa mohla namáhať pre Boha a jeho cirkev.
Aj ľudia zbadali, že sa stolička so slečnou pohybuje. Vyľakaný sluha Claudio jej hneď pribehol na pomoc, ale Paulína, obdarená novou silou a zdravím vstala zo stoličky, kráčala po kostole a ľúbezným hlasom spievala ‚Sláva Bohu Otcu‘ pričom neustále chválila Boha a svätú divotvorkyňu. Rovnako nadšení boli aj ostatní prítomní. Celé dve hodiny až do pol desiatej večer zvonili neustále zvony, ktorým odpovedali radostné výkriky ľudí.
Uzdravená Paulína Jaricot zostala v Mugnane ešte dvanásť dní. Pri odchode nechala svoju stoličku v tamojšom kostole na znak svedectva milostí, ktorými tu bola obdarená. Uchovávajú ju tam dodnes. Potom sa v sprievode ľudí vydala pešo do Ríma. Keď tam došla, rozhodla sa prekvapiť pápeža a neohlásene ho navštívila. Pri vstupe so audienčnej siene prekvapený pápež Gregor XVI. zvolal: "Ste to naozaj vy alebo vaše zjavenie? Je to naozaj moja drahá dcéra? Vrátila sa z hrobu alebo to na nej Boh ukazuje moc našej panny – mučenice?" A na jej žiadosť udelil privilégium postaviť kaplnku na počesť svätej Filomény.
Aby sa zázrak dôkladne vyšetril, pápež nariadil Pavlíne, aby zostala v Ríme celý jeden rok. Počas tohto obdobia Pavlína získala od Svätého otca slávnostné schválenie Živého ruženca. Pápež podľa svojho sľubu, ktorý dal Pauline, vyzdvihol 30. januára 1837 v slávnostnom vyhlásení, len na základe nepopierateľných zázrakov, neznámu mladú trinásťročnú mučenicu menom Filoména na oltár Cirkvi, vyhlásil liturgické ofícium k jej cti a tým úradne schválil jej úctu. Zaradením svätice do liturgických kníh sa „Filumena” stala oficiálne svätou Filoménou.
Ani Paulína nezaháľala. Keď 25. mája 1836 odišla z Ríma do Florencie a Bologne, prešla cez Loreto a tam prikázala opátovi Rousselonovi, aby dal postaviť kaplnku svätej Filoméne ako vďaku za jej uzdravenie pri hrobe svätice. Táto kaplnka bola čoskoro postavená neďaleko svahu Saint-Barthélemy a slávnostne ju otvorili v novembri 1839.
Potom sa vydala do Arsu, asi štyridsať kilometrov od Lyonu, aby priniesla relikviu Filomény: fragmenty jej ramennej kosti. Farár Ján Mária Vianney s obdivom pozoroval Paulínino uzdravenie. "Jej srdce prekypuje vďačnosťou Bohu za tento zázrak, ale neprejavuje žiadny úžas, pretože vie, že všetko je zázrak, ktorý pochádza od Boha." Farár prijal ostatky s nevýslovnou radosťou. Smial sa, plakal a hovoril Paulíne, že relikvie vystaví vo svojom kostole.
